native1 Ako už spomínala Ambala a určite ste si aj všetci všimli v kalendári udalostí 😛 , 08.03. prebiehal v CkS seminár s šamanskou tématikou a mali sme tam možnosť vycestovať za svojimi čakrovými zvieratami.  Rád sa teda s Vami podelím takouto uhladenejšou formou, aj o svoje zážitky z dobrodružnej cesty medzi svoje totemové-čakrové zvieratá.

V 1. čakre som videl les a skôr ako som sa stretol so silovým zvieraťom, som sa na takej čistinke poobzeral a všimol som si, že tam sú so mnou všetci moji zvierací sprievodcovia – ochrancovia…lev, vlk, trpasličí srnec, bizón a vedľa mňa sa pri nohách schúlila naša „erárna“ líška (v tom čase som to ale ešte nevedel, že aj ostatní mali tú česť a že to vlastne bola Gaia, ktorá takýmto spôsobom dohliadala na náš zájazd 😀 ), s nastraženými ušami a v kľude počúvala, čo sa deje na okolo. V každom prípade som sa s takouto podporou cítil o veľa bezpečnejšie a vedomie, že „Rýchla rota“ je na blízku, mi dodalo odvahu ísť na výzvedy a pohľadať si svojho parťáka/čku 😆 Ako som sa tak obzeral smerom do lesa, zrazu som si všimol hnedý kožuch, ako sa mihol v poraste a ja som vedel, že ku mne kráča medvedica, ktorá keď sa postavila na zadné bola vyššia ako ja :) Keď bola na štyroch, tak bola cca. nad pás a bola veľmi milá a priateľská. Taká mamina :) Sadla si na lúku a ja som si sadol vedľa nej. Opýtal som sa jej či treba niečo opraviť, alebo čo pre ňu

griz_powerTmôžem spraviť? Poprosila ma, aby som sa obzrel a všimol si, čo za sebou ťahám. Ťahal som za sebou takú čiernu čmuhu a medvedica mi vysvetlila, že to je môj strach, ktorý so sebou stále ťahám a spýtala sa ma, či chcem, aby mi pomohla dať to do poriadku. Kývol som hlavou na súhlas a zrazu sa zjavila energetická ruka, ktorá do mňa vnikla cez koreňovú čakru a vybrala mi z energetického tela vo výške hlavy na ľavo, tmavý kúsok niečoho. Takú hrudku, alebo guču, či čo to bolo. Pocitovo, som vnímal, ako bolo niečo odobrané a v momente keď to “niečo” opustilo moje telo cez koreňovú čakru, som vnímal veľké uvoľnenie. Cítil som, že takto je to správne a vyčarilo mi to úsmev na tvári :D Keď to bolo hotovo, mi medvedica povedala, že všetko ostatné je v poriadku a že mi môže ešte pomôcť vyliečiť kvetinu, čo mám v práci na stole a neviem si s ňou rady už niekoľko mesiacov, nakoľko jej schnú lístky a už som vyskúšal všeličo, ale zatiaľ nič nepomohlo…samozrejme som ponúknutú pomoc prijal a veľmi som sa potešil…nehovoriac o zvedavosti, ako to celé bude prebiehať… 😀 Zrazu som videl kvetinu celú ožiarenú svetlom a obraz sa zameral na jej korene, kde bolo niečo ako veľkú uzol a smutný zelený škriatok, ktorý sa škrabal na hlave (asi déva kvetiny), ktorý len mykal plecami a stále opakoval, že si s tým veru nevie rady. Prišli sme k nemu s medvedicou a ponúkli mu pomoc a on sa tak potešil, až skákal hore a dole a že jasné, len nech kvetinke pomôžeme. Tak som zameral svoju pozornosť na uzol a celé svetlo okolo kvetiny sa zrazu sústredilo okolo uzla a cítil som ako sila uzla vzdoruje svetlu. Svetlo bolo ako voda a ignorovalo vzdor z uzla a postupne ho rozpúšťalo – pomaly a systematicky, až sa uzol rozplynul a korene rastliny sa slobodne rozmiestnili pod ňou. Škriatok bol v úplnom vytržení. Od radosti a skákal a robil saltá okolo korienkov. Celý rozradostený prišiel ku mne a dal mi zlato-prútený košík ako darček a stále ďakoval za pomoc. Na to som vysadol na medvedicu držiac košík v ruke a vrátili sme sa na lúku, kde sme pre tým sedeli. Medvedica mi ešte ukázala svoj nádherný a kúzelný les a potom si opäť sadla a poprosila ma, aby som si k nej sadol. Na to sa za mnou objavil obrovský, silný a zavalitý strom, ktorý siahal až niekam do neba, že som nevidel jeho vrchol, lebo sa strácal v oblakoch. Sedeli sme pod ním a pripadal som si veľmi malý. Nechápal som, čo sa mi snažia povedať, ale vedel, som, že strom má pre mňa správu, len som ešte netušil, ako ju prijať. Medvedica len sedela v meditácii so zavretými očami a ja som pochopil, že mám pokračovať a otvoriť sa – vpustiť ten proces dovnútra. Na tom som mal potrebu otočiť sa čelom k stromu, kľakol som pred ním na 1 koleno a vrazil obe ruky zovreté v päsť do zeme a tak som sa spojil so stromom a jeho koreňmi. Zrazu som stál v prázdne a predo mnou sa objavila ako keby oceľovo-kvapalná guľa, ktorá len tak stála v priestore, osvetlenom tak, aby som dobre vnímal, čo sa deje. Ja som tam bol iba ako vedomie, ktoré pozoruje, čo sa deje. Stále som nechápal o čo ide a ako zneje správa. Keď moja netrpezlivosť začal vrcholiť, zrazu mi prebleskla myšlienka hlavou – Toto si Ty a silná gravitácia ma vtiahla do gule, že som ani nestihol zakričať a už som fičal kozmickou rýchlosťou a všetko okolo mňa len tak svišťalo a mihotalo sa, že som stíhal sledovať len fragmenty obrazov….vesmíry, galaxie, slnká, planéty, miesta, tváre, životy….fraktály, stále sa zmenšujúce a zmenšujúce, až kým som zastal pred niečím ako 1 fragment DNA, ktorý bol obkolesený lešením a kopou malých robotníkov, ktorým práca išla od ruky a pobehovali po stavenisku ako mravce. Stál som tam a sledoval, ako presne vedia, čo majú robiť a sústredene a s radosťou na tvárach pracujú. V tom momente mi preblesklo mysľou – zmena dizajnu – úplná generálka…veľkolepé dielo…vo vnútri mňa. Moje telo vždy presne vie, čo má robiť a ako to robiť…bez toho, aby som mu to musel hovoriť…stačí to sledovať a uvoľniť sa, dovoliť-umožniť tomu, aby to bolo…úžasná správa, ktorá mi zaklikla až postupne, ako som toto začal zpisovať :D

Cesta do 2. čakry bola trošku s obavami, lebo viem, že tu mám ešte nejakú tú tému na doriešenie…s vedomím, že medvedica je v pohode a je pripravená mi kedykoľvek pomôcť, som zozbieral potrebnú odvahu a vybral sa na cestu…na začiatku som nevedel vôbec zamerať obraz, ale po chvíľke som uvidel vysokú a veľmi strmú horu. Samá skala – kde tu nejaký chumáč trávy a pod ňou som si všimol “môj” strom a oblaky a dole pod stromom sedela v lotosovom sede medvedica ponorená do hlbokej meditácie. Tým pádom som vedel, že som asi správne, ale jediné čo som videl, goat_powerboli tie skaliská a nebezpečne strmá a pre život zdanlivo nie veľmi pohostinná hora. Zrazu, kde sa vzala – tu sa vzala, na 1 skalnom výklenku pod samotným vrcholom, stála biela horská koza. Na krku mala obojok a bola priviazaná šnúrou k malému pníku, ktorý trčal so skaly. Zdala sa taká nejaká letargická, len tam tak stála a ani netušila, že sa dá robiť aj niečo iné. Zdalo sa mi to celé zle, veď horská koza má pobehovať po skalách ako baletka hore a dole a nie tu takto kvočať ako kvočka. Tak som odstránil obojok a šnúru a sledoval, čo bude ďalej. Stála tam tak isto, len sa sem tam pohla o krok v pravo, či vľavo – dopredu, alebo dozadu, celá nesvoja, že čo sa to vlastne teraz stalo a čo sa od nej očakáva, že asi má robiť. Opýtal som sa jej, že či sa nechce prebehnúť, alebo poobzerať okolo, ale ona sama nevedela a tak sme tam stáli spolu a čakali, čo bude ďalej. Zrazu sa na nebi nad nami objavil orol, ktorý si to šinul strmhlav na kozu, so zámerom, že ju proste “dá dole” :D Trochu som sa zľakol, ale v zápätí som sa postavil pred kozu a vytvoril pred ňou energetický štít so slovami “tak toto teda nie”…”tu a teraz toto končí”…”už nikdy viac”. Orol prudko “zabrzdil, ako v kreslenom seriále Tom a Jerry a zostal v nálete, ako keby zaseknutý – stáť tesne pred štítom. Vystúpil z akcie, ako anglický lord z auta a so sklopenými očami do zeme, dosť výrazne si hundrajúc…”no dobre teda, tak už nebudem na kozu robiť nálety”…si stúpol vedľa mňa a stále si hundral popod nos. Zjavne bol dosť nespokojný a vinil so všetkého kozu. Keď som sa ho opýtal, že prečo na ňu útočí, hundrajúc si popod nos mi odpovedal, že on sa tu vôbec nemôže rozvíjať, lebo koza je tak totálne letargická, že mu ani neprepúšťa hore potrebnú energiu a on potom nevie využívať svoj plný potenciál, čo ho teda náramne “serie” (citujem) a že sa na to celé môže vykašlať a ako si to vôbec predstavujem, že tu má v takýchto podmienkach pracovať…a spontánne frflal celý čas a chodil dookola svojou húpavou chôdzou a zdôrazňoval, že teraz mu ešte aj zakážeme nálety a že je to celé na prd atď, atď, atď….bol som z toho poriadne nesvoj, lebo takúto “rebéliu”, alebo skôr cvok-haus, som ešte nezažil a riadne sa mi krútili kolieska v hlave, že ako toto teda Ja mám vôbec opraviť :lol: Na to som si opodiaľ všimol stádo kôz, ktoré pravidelne pokukávali, po tej mojej letargicky prešlapujúcej z nohy na nohu a ona gúľala ich smerom očami a len sa tak hanblivo ošívala. Kukol som na ňu a tak trochu ráznejšie som sa jej opýtal, že či by sa jej páčilo, keby sa pripojila k ostatným a jej sa to zjavne celkom pozdávalo, lebo po chvíľke sa pomalým krokom – nenápadko, ako špión – ako by sa nechumelilo, začala presúvať k ostatným, až sa medzi nich začlenila a začala sa s nimi pásť, ako keby to tak robila od jak živa :D
Tak sme tam s orlom zostali sami a už sme sa mali vrátiť späť, čo sa mi celkom páčilo, lebo s tým hundrajúcim orlom to tam nebola žiadna zábava 😳 Ako som tak odchádzal a upriamoval svoju pozornosť na návrat, otočil sa orol ešte za mnou a rozlúčil sa so slovami “Nie že tu na mňa zabudneš!”…vo vnútri som vybuchol v smiech a bol som veľmi zvedavý, čo zažijem v 3. čakre, keďže aj tam viem o nedostatkoch, ktoré treba opraviť-vyhojiť a nie veľmi rád sa v tom šťúram :D

Do 3. čakry som vycestoval odhodlane. Po zážitkoch z 2ky, som už mal akú takú predstavu, čo znamená “pracovať” – opravovať, takže už som nemal takú obavu. Hlavne som bol zvedavý, kedy stretnem ufrflaného orla a čo bude treba spraviť, aby sa “odfrflal” 😆 …vedel som, že jeho podstata je v majestátnosti a sile a to frflanie je len dôsledok, že tieto svoje primárne vlastnosti nemôže poriadne prejavovať, takže vlastne potrebuje súrne pomoc a nie, aby som ho nejako posudzoval – nebodaj sa mu vyhýbal….a tak som šiel opäť za dobrodružstvom. Ocitol som sa na úplnom vrchole tej istej hory. Stál som tam na úplnom špici a pozeral na tú hĺbku a krajinu, ktorá sa rozprestierala v priestore pod ním. Našiel som kozu vo svojom stáde, strom a medvedicu v údolí a tak som opäť vedel, že som správne vo Eagle-powersvojom príbehu (ako by sa to dalo aj nejako ináč :P ) Krásne jasné nebo ma obkolesovalo. Nekonečná diaľka a tomu všetkému hrdo kraľovala táto hora…ale bolo tu pusto…nikde ani stopa po obyvateľovi…netrvalo mi dlho, aby som si spomenul na svojho ufrflaného priateľa z 2. čakry, ale ešte som chvíľu čakal, či príde sám…neprišiel :D Tak som zahvízdal, ako najhlasnejšie som vedel a z dola sa ozvala detinská otázka, s detským hláskom…”už môžem prísť?” Odpovedať už treba nebolo. Priletel ako raketa a už aj nado mnou veselo krúžil a stváral všelijaké akrobatické vylomeniny a predvádzal svoje letecké umenie. Otočky, nálety (už nie na kozu :lol: ), výkruty…šantil tam, ako malé dieťa na lúke, keď naháňa motýle :) Aká to zmena, pomyslel som si, sledujúc každý jeho pohyb. Zvrchovaný pán svojho priestoru vo svojom živle. Už keď som sa nasýtil pohľadom, zavolal som ho k sebe a spýtal sa ho, či pre neho môžem ešte niečo spraviť. Zamyslel sa a spýtal sa ma, či si ešte pamätám na 2 orlie perá, čo mi svojho času dal môj sprievodca. Vytiahol som ich z vesty a ukázal som mu ich. Boli to chvostové perá a keď ich zbadal, úplne sa mu rozžiarili oči. Rovno sa ma spýtal, či si ich môže zobrať, lebo jemu presne tieto chýbajú na chvoste a ukazoval mi prázdne miesta medzi chvostovými perami….”vieš aké otočky by som s nimi mohol robiť?”…reku, na, šak ja ich mám len na okrasu a tebe keď sa zídu, kľudne si ich zober. Nečakal ani sekundu, takmer mi ich vytrhol z ruky a už si ich aj “nainštaloval” na chvost. Hneď sa spustil dole z hory a s pokrikom “teraz sleduj” hodil strmhlavý let takmer kolmo k zemi a potom prudkú otočku tesne nad zemou zase smerom hore. No nebolo spokojnejšieho čakrového zvieratka na zemi, to vám poviem. Ešte ma napadlo, či netreba niečo opraviť a po krátkom premýšľaní mi orol ukázal miesto v svojom “kráľovstve”, ktoré bolo zvláštne, nakoľko ten priestor tam bol nejaký iný, ako keby nesedel raster, ako keď sa rozostrí obraz a je poprepletaný elektrickými vláknami. Orol preletel zopár krát cez tento priestor a vždy keď do neho vletel, zmizol a až keď vyletel von, ho bolo zase vidieť. Povedal mi, že to sa mu stáva vždy a preto tadiaľ radšej nelieta, lebo tomu nerozumie. Toto bola ešte väčšia hádanka ako tá v 2ke, ale návratový signál bol vyslaný a tak som si povedal, že asi aj toto bude mať riešenie niekde vyššie, ako tá dilema s kozou :D Ako som odchádzal z 3. čakry som sa ešte raz obzrel smerom k záhadnému priestoru a jasne som tam uvidel čierny oblak, z ktorého sa blýskalo.

Dobrodružná jazda pokračuje v 4. čakre, kde som takmer okamžite zavnímal prales a jeho hustý porast, z ktorého sa na mňa “zubil” tiger, ktorý sa neskôr zmenil na čierneho jaguára :) Na otázku či je všetko v poriadku, mi ukázal Black panther powerzoschnutú vegetáciu, ktorá súrne potrebovala vodu. Docvaklo mi relatívne rýchlo, že ten mráčik tam dole, je asi na nesprávnej adrese a tak som ho poprosil, či by sa mohol presunúť sem, kde ho je treba a on tak aj spravil a ako sa objavil nad džungľou 4. čakry, spontánne z neho začalo jemne, ale veľmi husto pršať.
V tom momente sa odnikiaľ zjavil vodný drak, ktorý ako ten lietajúci pes Falco z Nekonečného príbehu, preletel ako hurikán ponad moju hlavu a zapikoval to smerom dolu celým čakrovým systémom, až sa mi spravil prievan na chrbtici zvnútra. Dole pri strome sa zvrtol opäť nahor a so silným a radostným smiechom prehrmel okolo mňa pokračujúc smerom hore, až mi zmizol úplne z dohľadu. Jaguár bol veľmi spokojný a mal taký lišiacky pohľad a ja som už tušil, že toto asi ešte nebolo úplne všetko, čo tu na mňa čaká :lol: Ako začalo pršať, jaguár mi ukázal krajinu “pod” džungľou. Bola to nádherná krajina, plná zlatých pyramíd a zdravej vegetácie, jazier, riek a zvierat…celá zaliata slnkom. Bola tam aj hora, strom, orol, koza a medvedica. “Toto všetko je tvoje” povedal Jaguár a ja som tam zrazu pred ním stál držiac v 1 ruke “Ankh” a v druhej – tú srandovnú dlhú palicu “Was” a bol som komplet odetý do tradičného faraónskeho oblečenia….v tom momente som pred Jaguárom pokľakol a nohy sa mi roztriasli…vnímal som jeho silu a znútra sa mi na povrch začal drať silnú pocit pokory voči nemu a celej krajine na okolo – všetkému, čo sa tam nachádzalo – voči bohu / otcovi…Jaguár sa začal smiať, nebol to ale výsmech…”Nie, vôbec tomu nerozumieš”, povedal mi…”Toto všetko si Ty a pred sebou nepotrebuješ kľačať. Vstaň a prijmi svoje kráľovstvo!”. Neisto som vstal, držiac v rukách svoje kráľovské artefakty. Jaguár sa stále smial…”Stále tomu nerozumieš, ale to nevadí. Ukážem ti to. Ja som Ty. Silu, ktorú cítiš so mňa, je tvoja vlastná sila”…ako dohovoril, rozbehol sa z celej sily oproti mne a skočil mi rovno do srdcovej čakry. Dosť som sa zľakol a celým telom som cúvol, ale na druhej strane som pochopil, čo tým všetkým asi myslel. Na to prišiel povel k návratu a ja som so slzami v očiach opäť precitol v Tu a Teraz :)

V 5. čakre som našiel oceán. Všade naokolo, samá voda. Nádherná modrá a jemne sa vlniaca. Relatívne rýchlo som si uvedomil, že kto tu asi tak šéfuje a už aj bol vedľa mňa vznášajúc sa (obaja sme sa vznášali vyššie nad hladinou) vodný drak. Celé jeho telo bolo z vody. Bol to skôr jeden z tých čínskych drakov, čo sa tak vlnia a nemajú krídla. Mal veľkú hlavu, fúzy, “šupinaté” telo a celkovo to je taká veselá kopa, čo sa stále smeje hlbokým hlasom a v očiach sa blýska nejaké šibalstvo. Keď som sa ho spýtal, čo pre neho môžem spraviť, podelil sa so mnou s jeho problémom so http://www.dreamstime.com/-image16214698spievaním. Vraj veľmi rád spieva, ale zvykne tu fučať silný vietor a tak mu to v tom vetre vôbec dobre neznie a či by som mu s tým vedel nejako pomôcť, že síce dá sa spievať aj pod vodou, ale že to je zase veľmi basové a navyše tam má takú čudnú ozvenu a hneď som aj dostal ukážku, že ako to zneje. No bolo to basové a bola tam ozvena :)
Zrazu som sedel na veľkej plti a za mnou zároveň pokojne sedeli aj ostatné čakrové zvieratká a hladina nás húpala ako kolíska hore a dole. Sedel som tam s nohami ponorenými do vody a špekuloval, čo by som s tým vedel spraviť. Zrazu veľa mňa sedí Michael s nohami ponorenými tiež do vody a šibalským úsmevom na tvári sa ma pýta…”No, tak ako chlape?”…tak som mu povedal svoju hádanku a on sa len usmial a povedal, že na logické hádanky je skôr špecialista Gabriel a že nech sa skúsim opýtať jeho. Tak som nasmeroval požiadavku do neba, že potrebujem radu od Gabriela a už sa aj vznášal predo mnou a Michaelom. Opýtal som sa ho, že čo mám robiť s tým vetrom a kde by mohol mať príčinu a ako všetky predošlé rébusy, mal samozrejme aj tento riešenie vo vyššej úrovni :D Gabriel mi povedal, že 6. čakra je “upchatá” a to spôsobuje, že energia, ktorá tečie smerom do koruny, sa odráža od bloku naspäť a to v 5. čakre spôsobuje drakovi “vetry” :lol: Na to anjeli “odplávali” a dofičal Drak, že ešte by mi chcel ukázať 1 miesto, kam rád chodí, že sa mi tam bude určite páčiť a že tam teraz spolu poletíme. Opýtal som sa ho, že čo bude s ostatnými, čo sedia na plti a nevedia lietať? Na to sa len šibalsky usmial, mrkol na mňa a ukázal na lano, ktorým mal plť priviazanú o chvost. “Ostatní idú s nami” …. vypliešťal som na neho oči, že ako to myslí a o chvíľu už vypliešťali oči aj ostatné zvieratá na plti, keď ich aj s plťou ťahal vzduchom za sebou :lol: Dorazili sme do “Zlatého mesta”, ktoré sa vznášalo vysoko nad morom ako ostrov uprostred vzduchu. Jeho hradby a strechy boli komplet so zlata a stavby mali múry biele a jasné, ako svetlo. Bolo tam veľmi rušno, všade pestré farby, množstvo drahokamov a predierali sme sa cez dav všelijakých obchodníkov, ponúkajúcich tovar od výmyslu sveta :) Drak mi cestou povedal, že tu zoženie vždy všetko čo potrebuje a že možno sa mi to niekedy zíde tiež. Poďakoval som sa mu za exkurziu po Zlatom meste a tým som svoju púť 5tou čakrou ukončil.

6. čakra bola opäť celkom slušná výzva, lebo už pred 2ma rokmi, keď som sem šiel s Gaiou na “návštevu”, tak som tu našiel len pavučinami obrastené riadiace stredisko, utopené do tmy a Gaia mi len povedala, že to tu takto necháme a ideme ďalej, lebo sem sa vrátime neskôr. Moje tušenie, že neskôr nastalo práve teraz, sa potvrdilo ako veľmi presné :D
Už pri nalaďovaní sa na 6. čakru som cítil Gaiu po svojom boku a ako vždy sa na mňa milo usmievala. Vstup bol ako pred 2ma rokmi tmavý a vnímal som len obrysy všetkých riadiacich konzol v tme. V miestnosti nebolo takmer žiadne svetlo. Hybernáčný stav ako vyšitý :D Mihlo sa mi tam niečo ako nejasný obraz tváre, ale nestihol som to zaostriť a opäť To zmizlo v tme. Snažil som sa naladiť na “pána priestoru”, ale stále nič. Nakoniec sa predo mnou zmaterializoval Pegas, ale nevedel som s ním komunikovať a tak len tak étericky pobehoval po miestnosti so stiahnutými krídlami. Gaia stála opodiaľ a akoby na niečo čakala, tak som čakal aj ja. Na to mi prebehlo mysľou “Zlatý kľúč v Zlatom meste” a ani si už nepamätám, kto to vlastne povedal, či Gaia, alebo Pegas, ale bol som poslaný do 5. čakry nájsť v zlatom meste kľúč od zlatej schránky, ktorá mi bola síce ukázaná, ale nebolo mi ukázané, kde sa v 6. čakre presne nachádza. Tak som “zbehol” do Zlatého mesta, kde ma už čakal Vodný drak a samozrejme presne vedel o čo ide a kde To nájdeme. Za veľkým trhom sa nachádzalo malé námestie a uprostred neho bola zlatá fontána. Na asi metrovom stĺpe, ktorý bol uprostred bola zlatá Lýra a nad ňou sa zdanlivo vo vzduchu krútil zlatý kľúč (ako v nejakej PC adventúre :lol: ) Drak ma trochu postrčil a pošepol mi len “To je ono, zober si ho a utekaj s ním do 6tky”…tak som vbehol do fontány schmatol blýskajúci sa zlatý kľúč a “utekal” s ním do tmavej 6tky. Ako som prechádzal “vstupným oblúkom”, všimol som si na stene vedľa vchodu zlatú “poistkovú skrinku”. Kľúčik pasoval a vnútri bol istič, ktorý bol prepnutý do stavu “vypnuté”. Tak som ho prepol do “zapnuté” a v tom sa vo vnútri začali zapínať všetky konzoly a svetlá 🙂 Bola to pomerne veľká kruhová miestnosť a každý jej kúsok bol obsadený nejakým prístrojom, alebo riadiacou kozolov. Vo vnútri stáli Pegas a Gaia. Pozrel som na Gaiu a opýtal sa, či to bolo všetko. “Ešte treba niečo spraviť a preto som tu” – odpovedala. Postavila sa do stredu miestnosti, obrátila svoju tvár do hora a roztiahla svoje ruky nad hlavou a začala niečo odriekavať.
V tom sa otvoril strop ako konzerva a celá miestnosť niekde zmizla. Stáli sme s Gaiou a Pegasom na kamennej plošine na vrchole nejakej Hory a nad nami sa rozprestieralo šíre a jasné nočné nebo, plné hviezd. “Teraz začni hľadať svoje zvieratko” odvetila Gaia. Upriamil som teda svoju pozornosť na tento zámer a niekde hlboko na pozadí, som zavnímal turtlespiaceho tvora, ktorý otvoril 1 oko, ale veľmi sa mu nechcelo. “Už je čas vstávať?” – opýtala sa. Nevedel som koho sa pýta a tak som pozrel na Gaiu, ale tá len kývla, že je to na mne…fííha, tak teraz neviem….Je naozaj čas? Som ja ten správny, kto to môže rozhodnúť?….Tvor dlho nečakal a prakticky takmer okamžite ešte dodal…”tak až budeš vedieť, tak ma zobuď” :D a oko sa zatvorilo. Stál som tam na tej terase. Pegas a Gaia v kruhu okolo mňa a klipkal som očami. Pomaly a veľmi váhavo sa zo mňa vydrala veta…”áno, už je čas vstávať”…”prajem si aby si vstala!”. Chvíľu bolo ticho, ako keby sa ešte čakalo, či to myslím naozaj vážne a tak som to ešte zdôraznil…”Už je čas – vstávaj prosím”. No a veľmi váhavo sa otvorilo najprv 1 oko a potom aj druhé. Oči sa pozerali z tmy cez kruhový otvor smerom na hviezdy a “nás”, čo sme stáli v kruhu vnímali len rozmazano, ako keď sa niekto práve prebudí a zrak ešte nefičí na plné obrátky. Stále som ale netušil, čo je to za tvora a kde sa tam nachádza. Bolo mi jasné, že na terase niekde je, ale nevidel som ho…ju :) No a zrazu, kde sa vzala tu sa vzala, z tieňa malátne vystúpila korytnačka. Vôbec sa jej nechcelo a stále sa váhavo na mňa pozerala, či už je čas, alebo sa ešte má vrátiť do postele a dať si “krátkeho” šlofíka :D. Bol som rozhodnutý a povedal jej na hlas “Už je čas”. Na to len kývla hlavou a jej pohyb sa zrazu zdal celkom slušne koordinovaný a sebavedomý. Na to sa Pegas zase rozpustil a zmizol a zaznel aj pokyn na návrat. Ako som z náhornej plošiny odchádzal ešte som sa obzrel na korytnačku, či si náhodou opäť neľahla spať, ale tá už s čelenkou na hlave cvičila s činkami, čo to dá a snažila sa opäť dostať do kondície :lol: Než sme sa vybrali na cestu do 7ky, ešte som som bol zvedavý, či to čo sme spravili v 6ke malo nejaký účinok na 5ku a jej pána Vodného “spievajúceho” draka. Keď som tam 1 očkom nakukol Majstro si tam poletoval ako šarkan a s plných úst spieval operné árie vyškerený a totálne spokojný. Ešte na mňa stihol mrknúť a už som si to šinul smerom do 7. čakry :)

7. čakra je u mňa otvorený vesmírny priestor, plný galaxií, sĺnk a planét a nad týmto priestorom kraľuje pán Pegas. pegasTento krát ma vítal s doširoka roztiahnutými krídlami a majestátne pózujúc. “Však je to krása?” hneď sa ma opýtal…v nemom úžase som len pritakal a snažil sa vnímať celý ten priestor okolo mňa, rozpínajúci sa ako nekonečná guľa. Priestor, kde nieje žiadne hore, dole, pravo, ľavo, dopredu a dozadu…kde nieje žiadne obmedzenie v zámere. Je tam len všeobjímajúca nádhera, ktorá ma obklopovala. Viac si žiaľ z tohoto zážitku nepamätám :P :)

Potom sme mali záverečnú poradu a ja som to vnímal, ako keby vedľa seba boli rozostavané ohniská pod jasnou nočnou oblohou plnou hviezd, kde si každý z nás sumarizoval svoje zážitky so svojou družinou, ako v pionierskom tábore :D Tá moja nastúpila komplet ako verní vojaci a posadali sme si tam v kruhu okolo ohniska. Myslím, že tam bola aj Gaia a ku koncu prišiel aj Otec. Zvieratká medzi sebou veselo diskutovali a ja som mal pocit, že sme splnili úlohu úplne presne podľa zadania a na tvári som mal úsmev od ucha po ucho. Ešte ku mne pristúpil môj duchovný sprievodca (indiánsky šaman) a pošepol mi, aby som všetkým odkázal, že sme odviedli veľmi dobrú prácu a že môžeme byť na seba veľmi hrdý 🙂 Ku koncu mi asi Otec pošepol, aby som vstúpil do plameňa, ktorý sa tesne pred tým zmenil na červený svetelný stĺp až do neba a keď som do neho vstúpil, zvieratká ma nasledovali bez toho, aby som ich k tomu vyzval a v momente, keď vstúpilo posledné, nás obklopilo nádherné diamantové svetlo…bolo to úžasné.
Tu toto dobrodružstvo končí, ale ja viem, že to bol len začiatok ďalšej fascinujúcej dobrodružnej cesty, ktorá na mňa už netrpezlivo čaká za ďalšími dverami, ktoré sú už dokorán otvorené a ja viem, že toto pozvanie prijímam a vstupujem… :lol: ;)

Cesta medzi totemové – čakrové zvieratá

2 thoughts on “Cesta medzi totemové – čakrové zvieratá

  • 19. marca 2014 v 2:05
    Permalink

    🙂 som rada, ze si to napisal ako samostatny clanok a tie obrazky k tomu su super. tusim by som aj ja mohla doplnit putovanie vsetkymi mojimi cakrami 😉

    Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: