ImaginationMinulý piatok sme opäť u nás v CKS zvesela cvičili a meditovali a bolo to opäť nádherné a veľmi poučné stretnutie. Ku koncu sa naša klasická diskusia zvrtla smerom ku komunikácii vo vymyslenom jazyku 🙂 a o tomto pre mňa fascinujúcom zážitku, by som sa chcel s vami bližšie podeliť 😀

Prečo vymyslený jazyk a načo je to dobré? V mojom vnímaní je to detská hra, kde sa vyjadrujem ináč, ako v mojom materskom jazyku a jednoducho si len vymýšľam slová a vetnú skladbu a „strieľam“ to zo seba, ako keby som prirodzene rozprával, tak dlho, ako ma to baví 😛

Čo je na tom výnimočné a prečo je to pre mňa dôležité? Teraz to začne byť zaujímavé, lebo vďaka tejto hre, som objavil veľkú prekážku – hlboko zakorenený predpoklad/program, že len tak „blbnúť zo slovami – hrať sa“ je trápne a nevhodné a na verejnosti absolútne nežiaduce, hodné odsúdenia a hanby (trestu hodné).

Prečo to takto vnímam? Toto je veľmi dobrá otázka, na ktorú ešte nepoznám odpoveď a ani neviem, či je to vlastne dôležité, nakoľko zmena tohto „svetonázoru“ je možná, pokiaľ to naozaj chcem a potrebujem 😉 aj bez toho, aby som presne vedel, odkiaľ ho mám a kedy som ho prijal za svoj. Pravdepodobne sa to stalo niekedy v detstve, keď som mal blbnutie na dennom programe a tvorilo hlavnú časť môjho každodenného programu a svetonázoru 😀

Napriek tomu všetkému boli udalosti, ktoré som si pri tejto úžasnej príležitosti mal možnosť opäť „ošahať“ veľmi cenné a pre mňa dôležité. Čo sa vlastne stalo, resp. ako sme sa hrali?

Nejakým spôsobom počas diskusie, prišla zrazu reč na komunikáciu vo vymyslenom jazyku a Tina sa zdôverila, že raz na kurze takto vymýšľali rôzne scénky, kde spolu potom dvojice takto zahrali, nejaký príbeh, alebo proste len viedli rozhovor. Celkom som sa pri tej myšlienke bavil. Potom spomenul Roman, že on túto techniku pozná od Osha a že v nejakej knihe doporučuje každý deň 15min. pred spaním sa takto sám so sebou rozprávať. Toto sa mi tiež veľmi páčilo, len v tomto momente som už začal niečo vnímať, čo sa vo mne pri tejto predstave necíti úplne fajn. Ako tak debata pokračovala, zrazu Tina navrhla: Šak poďme si to vyskúšať! V tom momente som vnútorne úplne zmeravel a na moment som zamrzol v tomto pocite. Niečo v mojom vnútri sa spriečilo tak, že som sa nevedel ani pohnúť – aj keď iba na okamih, ale bolo to tam.

Pekne sa to rozbehlo 😀 Najprv dvaja, potom traja, štyria a už si tam aj veselo ševelili, každý v svojom vymyslenom jazyku a hihúňali sa pri tom, ako keby to bola tá najväčšia zábava…nedokázal som zo seba dostať ani hlásku. Zavrel som oči a predstavoval som si to, ako sa spontánne zapájam. Pri tom som zistil, že ten môj virtuálny jazyk má celkom slušnú slovnú zásobu…no napriek tomu, som nedokázal vylúdiť zo seba ani písmeno. Paralýza bola úplne dokonalá 😀 Pripadal som si ako blbec – doslova a dopísmena. Nespomenul som si ani na jediný dôvod, prečo by som sa nemohol zapojiť a prečo by som z toho mal mať navyše ešte aj zlý pocit a napriek tomu to nešlo a cítil som sa presne tak  – „na nič“. Nepomohlo ani intenzívne Romanove chlapácke povzbudzovanie, aj keď na moment som už mal aký-taký pocit, že sa mu podarí „vyhecovať“ môj pocit hanby natoľko, že sa mi podarí uskutočniť tú možnosť-predstavu, že tu a teraz rozprávam Gibberish…nepodarilo sa…a pocit hanby bol ešte sužujúcejší a silnejší… 🙂

V tom momente mi bolo jasné (aj keď som si to nechcel zo začiatku priznať), že sa deje niečo výnimočné a veľmi dôležité, že som našiel istú časť svojho JA, ktoré potrebuje súrne pozornosť. Jediné, čo som však v tom momente dokázal, bolo len rozprávať o tom, aký ten môj jazyk je a čím sa od toho tých ostatných, čo som teraz počul, odlišuje. Aspoň takto som si ospravedlňoval svoje zlyhanie…Ostatní samozrejme koštovku nedostali, ale aspoň som dokázal o tom rozprávať…to mi vždy išlo celkom fajn. Ak ide o činy a konanie, to už je v mojom prípade trochu iná káva, ale potom, až príde čas, si tieto činy naozaj veľmi dobre pamätám…doslova ich mám vyryté v pamäti 🙂

Ešte celú sobotu vo mne táto udalosť – tento pocit/prežitok silno rezonoval a dozrieval (vrel). V piatok cestou z meditky som si to hneď vyskúšal v aute, ako spomínal Roman, že to sem-tam „robí aj takto“ a v pondelok ráno cestou do práce som veselo trénoval ďalej. Nikto tam nepočúva (nie je) a tak efekt „verejnej hanby“ nemá až taký vplyv 😀 Začiatok nebol nijako slávny, ani sám so sebou, som nebol dostatočne sebaistý. Nevedel som si dovoliť takú slobodu – odvážiť sa – dovoliť si. Postupne som sa ale nejako na tom začal baviť a išlo to ľahšie a ľahšie, až som sa v pondelok prichytil pri tom, ako sa sám na sebe smejem a chrlím so seba celé vety, plné zdanlivých nezmyslov. Už mi to nebolo trápne. Čo som si pri tom však všimol a prečo ich volám „zdanlivé“ je to, že napriek tomu, že slová nedávali zmysel, bola tam prítomná jasná a silná energia – zámer radosti. Dokonca som mal pocit, že v piatok som mal viac Grécky prízvuk a v pondelok to bolo skôr niečo severské 😀

Netvrdím, že teraz by som to na verejnosti dokázal odpáliť na pódiu pred 1.000 divákmi, ale aspoň sám pred sebou, som momentálne veľmi spokojný a najbližšie, keď sa mi to bude dať, by som si to chcel vyskúšať aj v dialógu…ak sa na to budem cítiť a ak nie…počkám a budem pozorovať 🙂

Dlhá reč a krátky zmysel…zdanlivo jednoduché a malicherné činnosti ako hry, mi niekedy dokážu narobiť zo života riadnu paseku a to len preto, že si sám sebe, nedokážem dovoliť, neviem si predstaviť, žeby som sa takto mohol správať – baviť aj ja.

Vtedy možno netreba byť na seba príliš prísny, alebo aspoň v najbližšom momente, keď si budeme potrebovať dať pauzu v posudzovaní a trestaní sa, by sme sa mohli na situáciu skúsiť pozrieť ako pozorovateľ a snívač a skúsiť si predstaviť samého seba, ako mi to ide a aký mám v tom momente pocit.

Ak je príjemný, tak to stojí určite za to, to vyskúšať a ak nie, tak to možno ešte chvíľu potrebuje dozrieť. Keďže to však s istotou neviem, je možno na mieste jednoducho počkať a trénovať trpezlivosť 😛

Vždy sa mi „ukáže“ riešenie, ako náhle si dovolím poodstúpiť od situácie a pozrieť sa na ňu z inej perspektívy – odosobniť sa od toho. Niekedy na to ale potrebujem dlhší čas.

Takže, ak máte chuť a neviete si seba predstaviť rozprávať gibberish…skúste to niekde, kde budete sami a uvidíte, či je to zábava a ako sa pri tom cítite…ak budete mať chuť, podeľte sa s nami o vaše zážitky / tréningové skúsenosti 🙂

P.S.: Hanba, je v mojom vnímaní veľmi silný/mocný pocit a zaslúži si prístup plný pochopenia, jemnocitu a tak trošku detskú – nevinnú – naivnú zvedavosť. „Páčidlo“, sa mi ako nástroj v tomto prípade vôbec neosvedčilo. 😀

Čo si ešte dokážem predstaviť – dovoliť si?

2 thoughts on “Čo si ešte dokážem predstaviť – dovoliť si?

  • 7. októbra 2014 v 13:59
    Permalink

    Vdaka za zdielanie tvojich pocitov a ako si s nimi nalozil. Takze uz gibberujes? 🙂
    Ja som cestou domov v aute tiez pokracovala a cela rec sa zvrtla rychlo zaujimavym sposobom do zalospevu. Az som nechapala odkial sa to berie, niektore pasaze sa velmi podobali na ruske pesnicky (poznam asi 4). Asi po pol hodine spevu som uz citila hlasivky a unavu, tak som radsej zapla radio a pustila rock :).
    Ja som zazila moje vlastne obmedzenie v nedelu. Boli sme na hodoch s celou rodinou a mala som silny pocit zacat hovorit gibersky s mojou 3-rocnou neterou. A tam som to nedala – vo vseobecnej vrave a v duchu „spravnej“ vychovy, som si netrufla nastartovat experiment giberciny. Snad nabuduce 🙂

    Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: