10.11.2015 / 19:30

Keďže sme tu všetci fanúšikovia bláznivých a kreatívnych nápadov, tak ani ja nechcem zaostávať. Teda nie žeby som to nejako obzvlášť plánoval, ale včera večer, ako som si tak sedel doma a nervózne sa ošíval hore a dole (tento pocit ma už asi 2 týždne verne a dôsledne sprevádza), som si otvoril rozčítanú knihu Wima Hofa a Justina Rosalesa – Becomming the Iceman (objednať môžete TU) a začal čítať.

polar-bear-on-iceDoma sa mi to nejako nechcelo do teraz čítať, ale včera večer som sa už tak „nudil“, že som celý rozčúlený otvoril knihu a zo zvláštnym bližšie nešpecifikovateľným zanietením, ktoré ma chytí vždy, keď túto knihu v práci otvorím a začnem čítať, som sa pustil do príbehu Wima a Justina. Akurát som čítal Justinovu kapitolu, ako skúšal behať pri -1 stupňoch iba v trenkách a bosý, keď som asi tak po 1 strane čítania, znervóznel ešte viac, až som sa potreboval dosť energicky postaviť od stola a začal som chodiť hore-dole ako tiger v klietke.

Čo nasledovalo, bolo jasné ako facka, len som sa tomu nejako bránil celým svojim mozgom (pseuodo-ochranné programy), ale ten ťah….ten bol jedinečný…. Ešte nikdy v živote, som ho takto silno nevnímal…ako by ma 10 koní niekam ťahalo a ja som podvedomo odmietal tam nasledovať.

Prešiel som sa smerom ku kúpeľni a zažal svetlo. Bol som doma sám, lebo Biba išla na Gréčtinu a tak mi nebránilo nič v experimentovaní, iba moja myseľ ale tá bola odhodlaná…tie programy fungujú všetky bezchybne…bol to boj na život a na smrť.

Zhasol som a vrátil sa naspäť k počítaču. Chcel som pokračovať v čítaní, ale nešlo to. Opäť som nervózne vstal od stola a prešiel do kúpeľne. V hlave mi už asi 15 min. vírili príbehy od Wima a Justina a moja vlastná túžba – ťah jak sviňa skúsiť to – dokázať to – spraviť čo treba….do kelu, nešlo to ignorovať. Myseľ prehrávala boj na plnej čiare. Všetko ako keby bolo už dohodnuté….začal som intuitívne hlboko a zrýchlene dýchať (holotropné dýchanie) do brucha a sústredil som sa na ten pocit tepla v bruchu a hrudníku a on sa po chvíľke dýchania objavil a začal sa nenápadne rozpínať. Zaštupľoval som vaňu a pustil úplne studenú (viac už nešlo otočiť batériou smerom doprava).

Vyzliekol som sa a sledoval ako sa vaňa pomaly plní. Dýchal som o život a pripravoval sa mysľou na dosiahnutie výsledku. Už tam bol len taký slabučký ukňučaný hlások, že „naozaj?“ a ja že ÁNO A TERAZ a ticho! Prstom som zmeral teplotu a uzniesol som sa, že je to dobrých 12-14 stupňov, ale môj odhad je skôr takým žartom ako faktom. Ukľudňovalo ma to, že už studenšiu som pustiť nevedel.

Keď bola voda tak cca. 20-25 cm vstúpil som do svojho pokusného kúpeľa. Vodu som mal tak 10 cm nad kotníky a bola studená, ale nestriasalo ma. Bol som sústredený a dýchal som. Ani myšlienka neprefrngla hlavou…úplné vysielacie ticho, ako v armáde. Chvíľu som len tak stál a potom som sa zviezol na kolená. Vnímal som chlad, ale vnímanie bolo dokorán otvorené a voda sa prispôsobila ponorenému predmetu (mojim nohám).

…dýchal som stále sústredene do brucha a zároveň som spontánne začal uvoľňovať nohy a dych. Bola to meditácia v priamom prenose. Nechápem, ako je to možné. Nikdy pred tým som takéto niečo nerobil. Iba ak som si umýval ruky pod studenou vodou minulú jar, keď som sa uzniesol, že sa začnem otužovať. To ale vydržalo tak mesiac a odložil som to na neurčito…

Potom som si sadol na päty. Chlad som vnímal, ale akoby nevstupoval do tela. Bol tam, ako „kamarát“, ktorý ma nechá byť sám sebou. Ponoril som dlane do vody cca. 10 cm nad zápästie. Hladina sa o niečo zdvihla, ale opäť tam nebola žiadna triaška a ani nepríjemný pocit. Zámer som mal jasne fixovaný a žiadne rušivé myšlienky sa neobjavili.

Ruky ma chladili viac ako nohy a zadok. Obával som sa trochu o svoj „vercajch“, ale tam bol úplný kľud a pohoda. Preciťoval som každý kúsok svojho tela veľmi dôsledne, ale bola tam zelená – úplne jasná zelená a kľud. Tak som pustil vodu, nech sa hladina dvihne tak o cca. ďalších 10-15 cm, aby som mal ruky ponorené do stredu predlaktia a vodu tak tesne nad pás – sedel som stále na pätách.

Ako sa voda začala zase hýbať – tiecť, začal som opäť vnímať chlad, ale nebolo to nič nezvládnuteľné a tak som držal, vnímal a dýchal. Zastavil som opäť vodu a ponoril opäť aj pravú ruku. Po cca. 30 sekundách od zastavenia vody, sa opäť objavil ten kľud, čo pred tým a dokonca som mal pocit, že tam nie je žiaden chlad – iba v miestach kde sa hladina dotýkala tela a delila tak od seba 2 prostredia. Telo sa mi len z času na čas veľmi jemne zachvelo, ale ináč nič, čo by sa zdalo život, alebo zdravie ohrozujúce, alebo nepríjemné. V hlave sa začala veľká oslava, ale fókus zostal skalopevne zameraný. Tiež veľmi zaujímavý pocit. Bol som zvedavý a tak som si pomaly začal skladať lakte na dno vane, aby som ponoril do vody takmer celé paže a čiastočne si namočil brucho. Na chvíľu sa opäť objavil chlad a potom po cca. minúte zase ustúpil do úzadia.

Bolo to úžasné, neveril som vlastným pocitom, ale sedel som nahý vo vani ponorený do cca. 12 stupňovej vody, takže nebolo o čom pochybovať. Na koniec som sa rozhodol vytiahnuť štupeľ a počkať nehybne kým voda odtečie. Keď bola vaňa prázdna, vnímal som reakcie tela na ustúpenie chladu a na moje počudovanie, sa začalo jemne triasť, ale iba jemne a tak som sa pomaly a opatrne postavil, nakoľko som mal svaly trochu stuhnuté a pridržiaval sa rukami a skúsil vo vani pár krokov nohami. Boli trochu neisté, ale ináč sebavedomé a pevné. Pre istotu som sa pridržiaval, poutieral a vyliezol von. Vnímal som na nohách a rukách výrazné teplo, ktoré tak jemne akoby pichalo, ale bol som v pohode. Dýchanie v pohode, hlava v pohode. Žiadne obavy, nevoľnosť, žiadna závrať. Preliezol som do spálne a vyvalil sa nahý do postele. Ležal som takto asi 20 minút. V tomto čase sa moje ruky a nohy dostali do stavu veľkého tepla a zároveň ma miestami striasalo. Bol to skôr pocit ako by som sa popálil, ale vedel som, že telo je v poriadku a to sa len krv hrnie cez zúžené cievy a takto sa to cíti. Bol som unesený a cítil som sa skvelo.

Vo vani som strávil pozorovaním cca. 15-20 min. Nepozrel som si čas, keď som liezol do vane, ale vôbec mi to nevadilo. Ja to robím hold takto 🙂

V noci som spal veľmi nervózne, lebo sa mi ruky a nohy cítili, ako keby som behal hodinu v kuse – horúce a jemne brniace. Vtedy mávam podobné pocity v svaloch. Súvisí to nejako s kyselinou mliečnou, ale neviem, či je to ten istý efekt, aj pri otužovaní. Wim ale veľmi jasne tvrdí, že toto sa cvikom úplne zmení a spánok sa zmení na veľmi hlboký a regenerujúci. Telo sa tiež prispôsobí a z chladu sa stane veľmi prínosný nástroj a priateľ, pre telesné a duševné zdravie a kto vie ešte, ktoré dvere tento kamoš vie otvoriť? … a pre túto zvedavosť, pre tie dvere, o ktorých ešte neviem, ma ťahá tých 10 koní týmto smerom. Na zdravie! 🙂

Najbližšie udalosti:

2. apríla 2018 - 8. apríla 2018

Dva mesiace s Archanjelmi - Zdravie, vzťahy, práca a vnútorné vedenie – 02.04.2018 - 31.05.2018 Celodenná

21. mája 2018 - 27. mája 2018

Priestorová dynamika / SPACIAL DYNAMICS – 26.05.2018 17:00 - 19:00

28. mája 2018 - 3. júna 2018

Vedená meditácia – 29.05.2018 19:00 - 20:30
Prechod bránou I. – 01.06.2018 - 03.06.2018 17:00 - 13:30

4. júna 2018 - 10. júna 2018

Vedená meditácia – 05.06.2018 19:00 - 20:30

Prihlás sa na odber nášho informačného letáku:

Select list(s):

Tagged on:             

6 thoughts on “Denník ľadového muža 10.11.2015

  • 11. novembra 2015 at 13:23
    Permalink

    wooow!
    A celu dobu si holotropne dychal? alebo len pred vstupom a potom si uz len drzal zamer a nechal telo dychat?

    Reply
    • 11. novembra 2015 at 14:20
      Permalink

      Dýchanie sa potom, ako keby samo stabilizovalo. Prítomnosť vnímania to ako keby zabezpečila sama o sebe. PResne som vedel čo mám robiť a vôbec ma to nezamestnávalo. Bolo to dýchanie do brucha a veľmi vedomé, ale už to nebolo „nasilu“ (holotropné), ale bolo také ľahké (ako keby som to tak robil celý život), samé od seba.
      Všeobecne to bol zvláštny pocit prítomnosti a živosti a ten sám o sebe ešte budem potrebovať asi zopár krát pozorovať, aby som ho dokázal lepšie „uchopiť“ a zároveň zavnímať čo najviac udalostí – vnemov, čo vtedy prebiehajú a ako prebiehajú.

      Aj to teplo, o ktorom vyššie píšem, že som ho vnímal potom ako som vyšiel z vane, už teraz vnímam skôr ako napätie. Teplo (teplý vzduch – prostredie naokolo) má trochu inú kvalitu – pocit.
      Toto všetko ide ako keby znútra a stále to napätie napr. cítim na stehnách, lebo tie mi zakrývajú nohavice (môj predpoklad), ale ruky napr. tie sú úplne OK, ale potreboval som si relatívne rýchlo vyzliecť ráno mikinu. Normálne to bolo niečo ako nutkanie. Bolo mi v nej veľmi teplo, asi dôsledok môjho ranného dýchania (cca. 30 min.) do brucha 🙂
      Teraz máme v kancelárii síce teplo, ale rukám to nevadí, ale stehná, kde sa mi rifle tesne dotýklajú a na šlapách, kde mám ponožky, to napätie stále je.
      Mám normálne pocit, že je to reakcie na oblečenie 😀

      Reply
      • 11. novembra 2015 at 16:45
        Permalink

        no som zvedava na tvoje dalsie pokusy
        🙂
        ja sa idem dnes vyskakat na koncert Foo Fighters, tiez mi bude super teplo na tele 😀 😀 😀

        Reply
  • 11. novembra 2015 at 17:22
    Permalink

    😀 vcera som chcela komentovat pod clanok Icemana, ze si opomenul zmienit sa o tvojej aspiracii nie si o nom len citat (ako napriklad ja), ale aj to praktizovat….a dnes, ahaho hla aha 😉

    Tesim sa s tebou a dakujem, ze to tu zdielas – prosim pokracuj, ze ako to pokracuje.

    Ja tam vidim cely ten pribeh a jeho prinos, ale co sa praxe tyka, zatial si hovorim `nie vsetko je pre kazdeho` 😀

    Pre mna je vybehnut (okej – vyspacirovat sa, a s pauzickami ) bosa na Pajstun. Nadhera.
    Stali sa dve pekne veci. Prva – v skupinke okoloiducich si to vsimlo jedno dieta a zacalo nahlas od rodicov zistovat, preco chodi teta bosa. Odpovede som uz nedocula.
    Druha – cestou dole z Pajstuna siel oproti mne skalolezec. Bosy 🙂

    Reply
    • 11. novembra 2015 at 20:37
      Permalink

      Jo jo, budem sa snažiť podávať priebežne správy, ale nikde nie je napísané, že to dlho vydrží, ale je možné, že vydrží.
      Dnes som bol večer na bedmintone a potom som si dal iba takú lajtovú studenú sprchu a bolo to v pohodeee 😀

      Ono tieto moje plány sú veľa krát…povedzme, že veľmi jasné v mojej predstave, ale chýba mi potom sila – moc, na ich realizáciu 😀
      Som ale veľmi vďačný, aj za ten včerajší a dnešný zážitok. Znamená to pre mňa veľmi veľa, ale už sa teším aj na piatok, ale aj na štvrtok, lebo by som chcel opäť skúsiť vaňu, no proste sa tešííííím…..joooooj aká parááááda 😀

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: