icebergV stredu som si dal studenú vaňu. 20 min. ponorené telo + 15 min. zase ponorené nohy. Meral som konečne teplotu vody = 15 stupňov na začiatku a 18 na konci. Všetko išlo hladko a spravil som aj 3×30 dychov. Kedže som konečne našiel stopky na mobile 😆 , zistil som, že 10 dychov spravím za cca. minútu. Wim doporučuje kadenciu 20 dychov za minútu, ale to by malo byť ešte v rámci prípravy a teda pred samotným otužovaním. Počas otužovania je to OK, ak človek dýcha cez nos a kľudne. Dýchanie, ale môže mať tú istú charakteristiku. Hlboký nádych do brucha a výdych z brucha, až postupne vypustiť celý hrudník – ako bazén. 😉

Ku koncu ponoru, som si opäť všimol silnejúce záchvevy svalstva a tak som to po 35 min. ukončil. Aj tak som to pomocou dýchania natiahol o nejakých cca. 10min.. Keby som ku koncu nezačal dýchať, tak to preruším po 25 min. Nebolo by to síce na škodu, ale ja som bol zvedavý, čo je vo mne a aký je limit, resp. kam ho dokážem posunúť, ale samozrejme nejednalo sa o pochabosť, ale o sústredenú pozornosť a intenzívne načúvanie telu.

Regenrácia prebehla cca. do hodinky. Počas opätovného prispôsobovania tela k bežnej teplote, som mal štandardné príznaky chvenia a ztuhnutia svalstva, ale tie trvali cca. nejakých 20 min. a bolo to v rámci normy. Chvenie rúk a trupu a sem tam stehná, takže pohodička a spokojnosť, že som opäť našiel to silné odhodlanie pokračovať.

Veľmi zaujímavú hru sme s Mikim a Soničkou rozohrali v piatok o 14:00 na Dráždiaku. Áno, Sonička sa pridala ako dobrovoľná (nie len) dokumentaristka k nášmu ľadovému vedeckému týmu a tak sme mali motiváciu navyše. 😀 Opäť nás privítali asertívne labute, kačky, čajky a holuby a tento krát sme nezabudli (Miki nezabudol a Sonička mu to pripomenula :mrgreen: ) ani na poplatok za vstup, v podobe dobrého chlebíka pre vtáctvo. Bol asi naozaj veľmi dobrý, lebo aj Sonička im ho počas nášho ponoru s Mikim úspešne kradla a aj to dokumentovala. 😆

No a bol to iba moment a už sme aj s Mikim stáli v plavkách hladiac na hladinu jazera a sprevádzajúci zástup labutí. Miki si zo sebou vzal aj sáčok s chlebom, lebo chcel urobiť ešte aj pokus s kŕmením vtáctva vo vode. 😀 Opäť máme vďaka Soničke všetko zaznamenané. Ďakujeme Sonička! 🙂 Dokonca sa odvážila vyzuť (prežili sme to 😆 ) a vliezla do vody po členky a vzorovo pri tom dýchala. No a ešte sa na ňu počas fotenia vyrútilo stádo mamičiek s kočíkmi, takže sa ešte aj vytešovala z tohoto a pekne si ich odfotila a na oplátku si niektoré z nich zase odfotili nás.

Vodu sme odhadli asi na 8 stupňov a vzduch asi na 6, aj keď Soničke ukazoval palubný počítač v aute 3, takže kto vie, koľko to v skutočnosti vlastne presne bolo? 😕 Na budúce zoberiem zo sebou náš teplomer čo máme na balkóne. Pri meraní vody vo vani sa mi celkom osvedčil. 😀 Keďže som opäť zabudol pustiť stopky (už sa začínam podozrievať, že to robí moje podvedomie zámerne), tak sme len odborne odhadli, že sme zotrvali vo vode cca. 12-15 min. a voda bola na pocit celkom super. Plávalo sa mi fajnovo a aj pôvodné zvláštne pocity bolesti na krku a v podbrušku, či vystreľovacie brnenie od lakťa do prstov na ruke z 1. a 2. plávania som nezaznamenal, takže som si veril. Až na Milanov popud, som sa začal hrabať z vody von.

Opäť to bolo veľmi dobré rozhodnutie, lebo neskoršie prispôsobovanie sa môjho tela bežnej teplote prebiehalo vďaka tým 12-15 min. vo vode výrazne dramatickejšie, ako všetky moje pokusy do teraz. 😉 Vzduch mimo vody sa mi po vyjdení zdal celkom príjemný a ešte sme stojac vonku v mokrých plavkách chvíľku žartovali o našich zážitkoch. Ako som sa začal utierať som si všimol vytuhnutie môjho tela a aj artikulácia mi začala ísť ťažšie. Do ponožiek som vliezol tento krát celkom v pohode, aj keď Sonička nám to vôbec neuľahčovala a kŕmila labute tak, aby behali okolo nás, takže máme nových fanúšikov. 😀 Dokonca jedna počas nášho plávania zaútočila na moje topánky. Asi voňajú ako vyúdená slaninka. 😆 Nie žeby labute jedli mäso, ale 1 nikdy nevie. Budem si od teraz dávať na ne asi trochu väčší pozor. :mrgreen: …. a ešte sme uvideli aj ďalšieho otužilca, ako si plával v jazereeee.

Lúčenie prebehlo veľmi rýchlo, lebo sme s Mikim začali drkotať, nie len zubami a tak som sa celkom rezkým krokom ponáhľal domov. Išiel som ale trošku ako robocop, pretože som mal vytuhnuté nohy a mal som pocit, ako keby som postupne, čím dlhšie som bol vonku, strácal silu. Doma som si vyvesil mokré veci na balkón a prezliekol som sa a moje telo sa začalo čím viac triasť. Dostal som sa asi do podobného stavu ako opisuje Justin v knihe, keď sa moje telo zrazu začalo nekontrolovane a celkom silno triasť. Bolo mi chladno a ani skočením pod paplón som nedokázal tento pocit chladu len tak zvrátiť. 🙂

Nemal som pocit, že som v nebezpečí, len som chcel, aby mi už bolo konečne trochu teplejšie a telo sa ukľudnilo a prestalo sa triasť. Asi po 20 min. sa zrazu všetko skončilo a už sa mi iba klasicky jemne chveli ruky a niektoré časti tela. Vnímam to ako dôležitú skúsenosť a som rád, že som to mohol zažiť. Večer som bol na meditke a napriek mojim pochybám (kvôli chladu a mojim kolenám), som vydržal sedieť v tureckom sede cca. hodinu, ale počas sedenia som si 2x upravoval nohy, lebo mi zaspali. Takže napriek mega výkonu v jazera a zaujímavému priebehu oteplovania môjho tela, som bol vlastne úplne v pohode. Dnes je sobota a mám pocit, že sa cítim parádne a tak idem žúrovať. 😀

No a ešte aha tutok – naša dokumentácia. Užívajte! 🙂

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

 


Najbližšie udalosti:

24. septembra 2018 - 30. septembra 2018

Ashtanga Yoga – 24.09.2018 18:30 - 19:30
Vedená meditácia – 25.09.2018 19:00 - 20:30
Ashtanga Yoga – 27.09.2018 18:30 - 19:30
Masáž a naprávanie – 28.09.2018 - 29.09.2018 Celodenná
Ranná yoga – 28.09.2018 7:00 - 8:00

Prihlás sa na odber nášho informačného letáku:

Tagged on:             

25 thoughts on “Denník ľadového muža 19.12.2015

  • 20. decembra 2015 at 11:37
    Permalink

    …super chlapci ( a slečna 🙂 ) , fandím vám. A páči sa mi, že na to začínate ísť „vedecky“ . Používanie teplomeru na meranie teploty vody a okolitého prostredia a tiež časomieru považujem za nevyhnutný štandard. Okrem iného by som ale s plnou vážnosťou doporučil meranie telesnej teploty pred ale hlavne po ukončení expozície chladom. Iba tak sa dopátrate exaktného výsledku ako sa vašimi cvičeniami zvyšuje schopnosť udržať si telesnú teplotu a súčasne tým podstatne zvyšujete šancu ukončiť to bezpečne. Má to však jeden háčik. Treba merať centrálnu a nie periférnu teplotu. A k tomu treba nájsť takú lokalitu, kde budete mať na brehu k dispozícii pohodlie a súkromie vykúreného auta, jelikož, nýbrž, poněvač centrálna teplota sa meria v konečníku. Pokiaľ ovšem Iskra aj tento moment nezoberieš ako osobnú výzvu. No pravdu povediac predstava ako vás trasúc sa v predklone ozobávajú labute, zatiaľ čo sa Sonička so stopkami v jednej a zápisníkom v druhej ruke snaží odčítať teplotu z roztrasených teplomerov trčiacich z vašich ritiek , celé to sprevádzané mierne až viac rozpačitými pohľadmi kočíkujúcich mamičiek mi vohnala slzy do očí.
    Prečo to považujem za dôležité ? Lebo časom ako sa vaše pokusy budú predlžovať, bude jednak narastať vaše sebavedomie , ale súčasne sa bude zostrovať hranica, za ktorou sa experiment môže zvrtnúť do prúseru. Lebo tá hranica tu jednoznačne je. Treba si uvedomiť , že straty tepla vedením sa zvyšujú vo vode cca 25 krát oproti vzduchu a človek v túžbe po zdolávaní limitov ľahko skĺzne niekam, odkiaľ môže byť návrat komplikovaný. To Iskra, že si napríklad nemal pocit ohrozenia, neznamená, že si v ňom nebol – pri podchladení okrem iného CNS prestáva byť schopné spoľahlivého úsudku. Podľa mňa si v miernom stupni ohrozenia, podľa toho, ako si to popísal bol. Skúsim to stručne odôvodniť.
    Pri vystavení chladu telo vylúči adrenalín. Ten má na svedomí, že sa stiahnu cievy na periférii tela aby sa udržala teplota jadra, ktorá je životne dôležitá ( je to ako termostat v aute ) . Súčasne postupne klesá teplota jadra, lebo tvoja schopnosť vykurovania ( dychom , pránou, čímkoľvek ) má svoje limity ( u každého iné , ale má ). Zradné na tom je to , že „experiment“ pokračuje aj po tom ako vyjdeš z vody mysliac si , že to máš za sebou. V určitej fáze totiž účinok adrenalínu odoznie, periférne cievy sa roztiahnu (termostat sa otvorí) a tvoja krv znovu prúdiaca studenou perifériou prudko ochladí jadro, ktorého teplota môže byť už tak blízko kritickej hranice a tvoje telo ťa prestane poslúchať. Tvoj stav nekontrolovanej triašky ťa mohol zastihnúť niekde v polovičke pešej chôdze domov, veľmi ľahko mohol prejsť do stavu celkového svalového stuhnutia a ospalosti. Tvoj mozog by paradoxne žiadne ohrozenie necítil, naopak by si sa mohol cítiť „príjemne, iba veľmi unavený“ a povedať si : “ však si len trochu odpočiniem „. Čo je horšie veľká časť okoloidúcich by to mohla definovať ako “ zasa zhulený narkoman “ a prúser by bol na svete. To isté sa môže stať po prekročení určitého limitu aj za volantom, keď sa bezprostredne potom vydáš na cestu – únava, mikrospánok atd.
    Meraním teploty jadra sa dostaneš k exaktnej informácii v akej fáze podchladenia sa aktuálne nachádzaš a tým aj k návodu ako pokus ukončiť bezpečne. Medicínska literatúra ( napr. záchranárska ) pomerne presne mapuje , čo sa pri akej teplote v tele deje.
    A ešte jedna dôležitá rada na záver. Či už s , alebo bez teplomera, v rámci prvej pomoci by som určite vždy doporučil vypiť väčšie množstvo horúceho nápoja bez alkoholu, bez kofeinu ( takže ani kávu alebo čierny čaj ) , aby som zvýšil teplotu jadra a pripravil ho tak na sekundárny nápor chladu, ktorý sa dostaví potom, čo krv začne opäť naplno prúdiť vymrazenou perifériou. K tomu podľa možností intenzívne cvičenie (kliky, drepy, krátky beh ) za účelom zohriatia periférie. A tiež teda spomínaný nápoj treba osladiť fruktózou ( hroznový cukor ) – rýchla energia pre telo.

    Držím vám palce a teším sa na ďalšie veselé správy 🙂

    Reply
    • 20. decembra 2015 at 11:47
      Permalink

      …a ešte jedno upozornenie si neodpustím, keď už to tvoje podvedomie tak rado zabúda. Keď sa náhodou rozhodneš pre meranie telesnej teploty, nezabudni si pribaliť detský olivový olej, je to pohodlnejšie 🙂 🙂 🙂

      Reply
      • 20. decembra 2015 at 17:33
        Permalink

        Kokso, to je aká haluz? Ten olivový olej mi asi pohol vyriešiť úplne iný problém! :mrgreen: Ďakujeeeeem 🙂

        Reply
        • 21. decembra 2015 at 13:46
          Permalink

          Na to mozno pouzi radsej kokosovy, hihihi.

          Reply
    • 20. decembra 2015 at 16:49
      Permalink

      Ďakujem za rady Jool. To s tým pohybom je dobrý nápad a aj Wim niečo podobné po svojich pokusoch praktizuje. To behanie v trenírkach a na boso si pripravujem ako vrchol tohto môjho experimentu, len sa ešte stále trochu bojím, o svoje kolená, ale už sa asi blíži deň D, keď vybehnem a jednoducho to vyskúšam. 🙂 S tým meraním jadrovej teploty to bude o niečo väčšia výzva, ale je možné, že raz, keď prekročím svoju hranicu hanbenia sa, merať si teplotu v konečníku na brehu Dráždiaku, uzrie svetlo sveta aj takýto pokus, alebo to jednoducho nechám na ďalšie generácie. 😀
      Strach má svoj význam a určite budem pri ďalšom experimente o niečo opatrnejší, ale asi nie o veľmi veľa, ale určite budem pozornejšie „počúvať“. Wim totiž tento „problém“ vyrovnávania vnútornej teploty v svojej práci spomína a tiež o ňom hovorí ako o automatickej reakcii tela, ktorá sa dá cvikom dostať vedome pod kontrolu. Neviem, či si videl niektorá z jeho záznamov na youtube. Napr. ten z jeho rekordu pri 5h behu pri -16 stupňoch je práve pre tému „ohrozenia“ veľmi zaujímavý. Všetci do 1 mu vraveli, že je to život ohrozujúce a že to do vtedy ešte nikto nedal a on to dal bez ohrozenia svojho tela. Ja som do teraz nič podobné, tiež ešte nespravil, ako sa nám podarilo a nie sme prví a ani poslední, čo to „dali“. Určite, ale budem pokračovať v zhromažďovaní poznatkov aj od iných ľadových medveďov (v BA ich je registrovaných cez 100), aby som svoj horizont predstaviteľného rozšíril. 🙂 Hypotermia a jej dôsledky je fakt a vedomé ovplyvňovanie AuotonómnehoNervovéhoSystému (možno to isté ako CNS) vďaka ľuďom ako Wim tiež, takže som zvedavý, kam ma tieto dvere dovedú.
      Ako som už spomínal v článku Justin, mal podobné reakcie a to denne (plávali v rieke, ktorá mala 4 stupne) a chytilo ho to vždy po ceste späť a napriek cvičeniu po vylezení z vody, ale vždy sa z toho trochu poučil a vždy silou vôle svoju prekážku prekonal. Na koniec jeho telo prestalo týmto spôsobom na chlad reagovať, resp. prispôsobilo sa tomuto tipu vystavenia chladu. Mám trochu skúsenosti so silou vôle a dôverujem svojej intuícii a počúvam čo mi vravia. Vždy ale obaja varujú pred prílišnou horlivosťou a ja s nimi súhlasím. Totiž aj vnútorné rozpoloženie hraje v tomto prípade vždy veľmi veľkú úlohu a teda 2 časovo rovnako dlho trvajúce pokusy môžu mať úplne iný priebeh a záver.
      Možno ma už trochu poznáš a máš už trochu pocit pre moje ego. Je tam, je dôležité a je rovnocenné mojej intuícii. Sú to parťáci, tímový hráči, ktorý spolupracujú veľmi dobre s ostatnými senzorickými schopnosťami môjho vedomia, ktoré si hovorí Iskra. Ako potápač, máš tiež svoje skúsenosti s prekonávaním hraníc, ktoré sú za štandartných okolností považované za nebezpečné a ty si sa ich nie len dotkol, ale ich aj prekonal. V istom zmysle si prispel tiež svojim dielom k mojej motivácii. 🙂
      Beriem, ale tvoje rady a postrehy vážne a úprimne ich zahrniem (svojim spôsobom) do svojej práce s chladom.

      Reply
      • 20. decembra 2015 at 19:02
        Permalink

        …keď už si načal to potápanie. Bezpečná hranica pre potápanie so stlačeným vzduchom je stanovená na 40m. Je na svete pár jedincov , ktorí dali aj stovku a prežili, ale tiež veľa pre ktorých to bol jednosmerný lístok. Ja osobne mám kamaráta, čo dal 90, alebo tri sedemdesiatky v priebehu jedného dňa a v pohode, až jedného dňa ho draplo dusíkové opojenie v „obyčajnej“ päťdesiatke. Sám to potom popisoval , že nevedel kde je , prečo tam je, díval sa na svoj potápačský komp, registroval dajaké čísla , ale vôbec im nerozumel. Našťastie jeho spoločník bol neďaleko, všimol si, že sa dajak čudne motá, doplával k nemu a pri pokuse o komunikáciu zbadal v jeho očiach tak debilný výraz, že mu okamžite docvaklo , čo sa deje, chytil ho za ventil od fľaše a vytiahol o 20 metrov vyššie, kde to chlapca prešlo. Ale byť tam sám, ktovie ako by to dopadlo.
        Tým som chcel potvrdiť tvoje slová, že zakaždým to môže byť inak a to, že som včera dosiahol určitý limit neznamená , že dnes nepríde komplikácia hoci aj v polovičke. Preto je treba mať aký taký plán B, v tomto prípade sa mi javí najlepšia prítomnosť ďalšej osoby na brehu, schopnej poskytnúť , alebo zorganizovať potrebnú pomoc.
        S tým behaním na boso v trenkách bezprostredne po pobyte v studenej vode sme sa nepochopili, to by podľa mňa spôsobilo pravý opak – ťažko vyrobené periférne teplo by namiesto ohriatia jadra bezúčelne vysálalo pánubohu do okien a iba by zhoršilo podchladenie aj energetickú bilanciu. Podľa mňa zmysluplný postup je tento :
        -ihneď po opustení vody osušiť a obliecť
        -vypiť horúci, osladený nápoj ( zohriatie jadra a získanie energie pre následnú svalovú prácu )
        – krátke, ale intenzívne cvičenie -kliky, drepy, beh na mieste ( aby sa čo najrýchlejšie ohriala periféria a zabránilo sa pokračovaniu ochladzovania jadra v momente keď pominie účinok adrenalínu, cievy sa roztiahnu a krv začne pretekať vymrznutými svalmi.

        P.S. a nezabúdať na čapicu, povrchom hlavy reálne uniká najviac tepla 🙂

        Reply
  • 20. decembra 2015 at 13:30
    Permalink

    S Joolovou radou na záver – čo sa týky zohriatia intenzívnym telesným pohybom vrelo súhlasím. Takže nabudúce pribaliť tenisky a dať si koliesko okolo jazera 🙂

    Reply
  • 20. decembra 2015 at 13:32
    Permalink

    … a inak to plávanie s labuťami má svoje čaro

    Reply
    • 20. decembra 2015 at 16:59
      Permalink

      Veru má, aj tá voda sama o sebe ma akosi niečo hlbokého a veľmi magnetického. Koliesko okolo jazera je už v pláne, len si zatiaľ netrúfam. V istých veciach som trošku pokakaný, ale moja predstavivosť na tom intenzívne pracuje a nebude trvať dlho a bude aj behanie – iba v trenkách a teniskách.
      Možno na začiatok začnem s behom z jazera domov…. to je nápad! 😀 Ďakujem za inšpiráciu Jani 🙂
      Niekedy sú tie najjednoduchšie riešenia zdanlivo tak trochu mimo dosah 😆 Jaaaak sa tešííím tomuto nápadu. 😉

      Reply
  • 21. decembra 2015 at 12:49
    Permalink

    Viete, kedy ste uz fasacki jogini?

    Ked v priebehu mesiaca zrazu len tak plavate v 7-stupnovom jazere; ini ludia spoza tepla pocitaca vam do toho kecaju; a vy ste schopni podakovat za ich dobre mienene rady a mysliet to vazne.

    Smekam klobuk maestro 😀

    Reply
    • 21. decembra 2015 at 14:16
      Permalink

      …vieš Santi, zopár kámošov mi zostalo na horách, zopár pod vodou a ja už VIEM, aký je to Pocit. Takže, pokiaľ mám informáciu, o ktorej si myslím, že by mohla byť (životne ) dôležitá, neváham ani chvíľu a posuniem ju ďalej. Aj za cenu, že si vyslúžim imidž kafrajúceho počítačového pecivála 🙂 🙂

      Reply
    • 21. decembra 2015 at 16:19
      Permalink

      Ono ja tie Jožkove príbehy už trošku poznám a viem, že nezvykne vravieť do vetra. Samého ho vnímam ako akčného dobrodruha, konajúceho na vlastnú päsť s neohrozeným pohľadom a odhodlaním Conana dobyvateľa a možno kvôli tomu, teraz tá opatrnosť a dobre mienené upozornenia. Vie, čo sa môže stať. Predsa len má už na tachomentry trochu viac najazdené ako ja…tým teraz nemyslím, že je už starý 😆 😛
      Tak síce na 1. prečítanie so mnou trochu hrglovalo (predsa len ten puberťák, čo nemá rád to rodičovské dohováranie, tam vo mne ešte stále niekde je), ale na to 2. som si povedal, veď dočítam do konca a čo sa mi zíde, si požičiam. Chlapec už o živote niečo vie a tak ho nechám aspoň dorozprávať a potom ho ešte stále môžem nakopnúť, ak budem mať to nutkanie. 😀 Len na to by som asi nenašiel odvahu, lebo Jožkovi by sa náhodou zase objavil pred očami ten zameriavací kríž a 1 otcovskú by mi prifutašil a potom by mi v ušiach zvonilo ešte 2 týždne a možno by mi aj odpadli. 😀 😆

      Reply
    • 21. decembra 2015 at 18:57
      Permalink

      …ale no, detičky, však vy dobre viete ako vás ľúbim 🙂 🙂 🙂 . Práve som sa vrátil z parkoviska, kde sme vo svetle mobilu zložili imobilizér a celú palubnú dosku a ono to zasa IDE. Takže balím a odchádzam ako vždy v poslednej chvíli 🙂 . Fakt sa už cítim ako H. Ford vo Hviezdnych vojnách s tým jeho korábom 🙂 :)….alebo aspoň ako ten jeho chlpatý spoločník ( aby som si zas nevyslúžil dajaký prívlastok 🙂 🙂 )

      Reply
      • 22. decembra 2015 at 6:07
        Permalink

        Chuewbacca je na teba príliš chlpatý a vysoký, ale ten Hansolo by mi teba chlapče fakt sedel a ešte aj to auto, úplne že Milleniumfalcom…waaaau, poznám hlavného hrdinu z Hviezdnych vojen 😀 😛

        Reply
        • 25. decembra 2015 at 18:49
          Permalink

          …ďakujem za kompliment, ale Han Solo bol fešáčisko. Na neho (už ) nemám 🙂 . A nebol ( a ani ja nie som ) hlavnou postavou, tou bol… Luke Skywalker ? Ale niečo podobné ( okrem dopravného prostriedku ) predsa len máme – akosi mimochodom sme vždy blízko , keď sa niečo DEJE 🙂 🙂 🙂

          Reply
          • 25. decembra 2015 at 18:51
            Permalink

            …a najviac si rozumieme s chlpáčmi 🙂 🙂 🙂

            Reply
          • 25. decembra 2015 at 19:02
            Permalink

            Mnooo, v časoch keď Han fičal v kinách s 1. dielom hviezdnych vojen si bol fešáčisko aj ty, nie že by si fčul nebol. 😛
            Boli sme teraz s Bibou na 7. diely a úprimne, teraz je z Han Sola už len usušené pôvodné ja, takže ty si oproti nemu ešte ako J.P.Belmondo ze jeho najlepších čias 😀
            Ináč, zavináč. Kto je hlavnou postavou filmu, ešte stále rozhoduje divák a pre mňa to bol práve Han Solo. Luke bol skôr také nemožné kura, ktoré malo šťastie, že sa na neho nalepila sila vo väčšej koncentrácii. Potom už v 3. diely bol frajer aj Luke, ale to bol Han od začiatku, takže v skratke, pre mňa si hrdinom ty a máš čo svetu povedať priateľu. 🙂

            Reply
            • 28. decembra 2015 at 12:08
              Permalink

              …ďakujem, trochu som sa ukludnil 🙂 🙂 , aj keď som cez sviatky pribral asi tri kilá. Ale idú mrazy , takže možno to bolo účelové 🙂 . Ja som chcel pôvodne napísať , že hlavným hrdinom bola Sila ( preto ten Luke s otáznikom ), ale prišlo mi to také patetické, aj keď vnútorne v tom mám jasno. O nej to totiž celé je a otázniky s ňou spojené nás sprevádzajú počas celého života. Ibaže v tom dennodennom stereotype sa nám to často vytráca a naplno to zavnímame až na pozadí farbistého deja, ktorý niekto rozohrá. Niekto si vystačí s biblickými príbehmi, iný lepšie počuje na Bhagavad-gitu, či Ramajanu, naša doba stvorila Pána prsteňov, či Hviezdne vojny. Ale posolstvo je stále rovnaké – „boj“ dobra a zla, alebo ešte lepšie naša oscilácia medzi dvomi tvárami jednej energie v kontexte s našou slobodou a možnosťou voľby.
              Ako som si nedávno prečítal : „Rozprávky nevznikli aby deti zaspali, ale aby sa dospelí zobudili „.

              Reply
  • 21. decembra 2015 at 20:58
    Permalink

    Jožko, máš dobré postrehy, len jedna vec mi nesedí (a sám si to ešte neviem objasniť). Tiež sa mi logiky zdalo, že múdre telo odpojí periférie a povrch tela od prekrvovania, ale aj po relatívne dlhšom čase vo vode sme z nej vychádzali celí červení = prekrvení. Keby som mohol, odpojím vonkajší centimeter tela od prívodu tepla a ostalo by mi ho aj na dvojnásobný „ponor“ :). Znamená to, že sme tam boli ešte krátko? Je pravda, že konce rúk a nôh nás statočne oziabali.

    Reply
    • 25. decembra 2015 at 18:40
      Permalink

      …Miki, nie sú to moje postrehy , ale výsledky 150-ročného neustáleho komplexného bádania na poli biológie, fyziológie, medicíny ,z ktorých sa ja snažím povyberať hrozienka, ktoré by vám mohli byť užitočné 🙂 . Ale späť k tvojej otázke :
      Ak vlezieš do studenej vody , dostaví sa odpoveď na stresový faktor – chlad. Výsledkom je vylúčenie adrenalínu, to má za následok stiahnutie ciev na periferii tela. Perifériou sa nemyslí napr. končatina ako celok, ale jej povrchové vrstvy t.j. naozaj sa “ odpojí 1 – 3 cm povrchového tkaniva, tak ako si to napísal. Každá končatina má povrchový a hlboký žilný systém. Následkom stiahnutia ciev je , že koža zbelie. Je to totožná reakcia ako pri veľkom tržnom, reznom a pod. poranení. Tiež sa pozeráš na svoje mäso v hĺbke rany , ale rana bezprostredne po jej vzniku nekrváca. Tiež to má za následok adrenalín. V momente ako vychádzaš z vody, prechádzaš do prostredia ktoré je teplejšie ( buď absolútne , alebo relatívne – tým , že vzduch už tak rýchlo neodvádza teplo ako voda ) , cievy sa okamžite masívne plnia a koža sčervenie. Pokiaľ by táto expozícia kože a podkožia chladom bola dostatočne dlhá, mohlo by vplyvom nedostatočného krvenia dojsť k poškodeniu / odumretiu menšieho / väčšieho počtu buniek a sčervenanie by potom mohlo byť sprevádzané bolestivosťou kože, jej opuchom, resp. až tvorbou pľuzgierov podobne ako pri popálení. Na týchto príznakoch je potom založená klasifikácia omrzlín a spôsob ich liečby. Takže , čo sa tohto týka, správajú sa vaše telá ( pokiaľ náhodou nie ste z inej planéty ) absolútne štandartne 🙂 🙂 a nie je o čom. To prichádza až teraz takže poďme na to :

      Nepoznám metodiku vášho otužovania, ale podľa mňa sa ( vo výsledku ) snažíte o následovné ( ak sa mýlim , opravte ma ) :

      1.) prácou s vedomím ovplyvniť mieru stresu – a tým postupne znižovať množstvo vylúčeného adrenalínu ( a jeho kladných aj negatívnych dôsledkov ). To jest predlžuje sa doba pobytu v chladnom prostredí, bez toho, aby dochádzalo k poškodeniu tkanív vplyvom nedostatočného prekrvenia spôsobeného adrenalínom.

      2.) sústredným holotropným dýchaním zhromažďovať všadeprítomnú energiu ( pránu, čchi – podľa vyznynia 🙂 ), tak ako sa to robí napríklad pri čikungu. Akurát , že ju nevyužívate na boj ( ako pri kung fu ), ale ňou kúrite – podobne ako lamaistickí mnísi v Tibete , čo sedia vonku holí v mraze a na svojich telách sušia mokré plachty.

      Podľa môjho pocitu, pokiaľ toto nebudete bezpečne zvládať, môže sa kedykoľvek pokus zvrtnúť, čo sa reakcie tela týka do „bežného štandardu “ aj zo svojimi dôsledkami – a tu je potom otázka na zamyslenie, ako znižovať riziko a robiť to bezpečne.

      Toľko moje postrehy od tepla počítača 🙂 🙂 .

      Reply
      • 25. decembra 2015 at 19:06
        Permalink

        Wim upozorňuje, že zvrtnúť sa to môže vždy a preto treba veľmi pozorne počúvať svoje vnútro a zároveň byť v rovnováhe s odhodlaním, t.j. ani veľa, ani málo a pravidelne cvičiť (skúsenosti), aby som bol schopný rozoznať jednotlivé signály tela a jasnejšie im rozumel.

        Reply
        • 28. decembra 2015 at 12:43
          Permalink

          …áno, s tým úplne súhlasím, napokon, nič iné ti ani nezostáva. Ale zasa považujem za veľmi dobré poznať základnú teóriu, čo sa s telom “ normálne “ deje – jednak aby som vedel zavnímať svoje napredovanie aj inak ako len nameraným časom a tiež si uvedomiť , pokiaľ sa veci zvrtnú zlým smerom, v akom stave resp. štádiu podchladenia ( a reálneho nebezpečenstva ) sa nachádzam. Ale ani tento spôsob nezaručuje úspech. Ako som napísal kdesi vyššie, pri určitom stupni podchladenia sa mení činnosť CNS, takže tvoj úsudok prestáva byť spoľahlivý a v momente , keď si myslíš , že máš všetko pod kontrolou môže byť opak pravdou. A to je zas dôvod, prečo považujem za dôležité mať vždy na brehu spoločníka schopného mi pomôcť. Podľa mňa moje argumenty nie sú v rozpore s tým, čo robíte, iba to robia bezpečnejším , takže momentálne už nič iné k tomu nemám a prajem vám veľa zdaru a teším sa na vaše ďalšie pokroky 🙂 🙂

          Teplota klesá, ide do tuhého 🙂 🙂

          Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: