Zbožňovala som ich všetky. Rozprávky, kde princezná zakúšala rôzne príkoria, až prišiel on, Princ na bielom koni. Čistý odchov na archetype muža – ochrancu a záchrancu. Popoluška by len tak zírala.

Nie že by na tomto archetype bolo niečo zlé. Naopak, do dnešného dňa sa mi pri ňom rozbúši srdce a isté čakry začínajú rotovať oveľa intenzívejšie a dľa daných okolností dochádza k jednému z najkrajších tancov univerza.

Celé to má iba jeden *&$#%&# háčik.

Som presvedčená, že od istých vecí nás neochráni nik iný okrem nás, lebo Starý úchyl túto hru nadizajnoval proste inak. Snáď aby zaistil aktívnu participáciu všetkých hráčov. Záchrana je vám potrebná iba v prípade, kedy nemáte vlastnú silu. A očakávanie záchrancu znie sakra ako odovzdávanie vlastnej sily do cudzích, navyše ľudských rúk. Rovnako mám pocit, že je zárukou prehnaného očakávania, zákonito vdychujúc život Murphyho zákonom á la čím viac chceš, tým viac to just nepôjde. Zeland to tuším nazýva excesívne potenciály. A z tých vraj nič dobré nevylezie.

Pre účely tohto experimentu som si načítala krátku mentálnu nástenku priebehu všetkých mojich romancí (od Tatier až k Dunaju, ako by povedal PeterPan) – odkedy som dosiahla patričný vek na randenie a veci s tým súvisiace až po moment, kedy na mňa prišla monogamia a stretla som Eventuálneho otca mojich detí.

Okrem uvedomenia, že ja vlastne už mám kvalitný matroš na knihu, nastalo uvedomenie ešte jedného druhu. Objavila som totiž opakujúci sa vzor, za ktorý môže ten imaginárny hajzel na bielom koni.

Dejstvo 1

Niekto má pekný úsmev / širokú hruď / dlhé vlasy / kvalitný zmysel pre humor / je práve po ruke. Amorko striela svoje šípy a ja imaginárne nasadzujem dotyčného na môjho predpripraveného bieleho koňa. Všetko je nachystané, už ma len zachrániť pred všetkými mojími tieňmi a žijeme šťastne až kým nepomrieme.

Dejstvo 2

Kombinácia bujného poprsia, blond vlasov a veľkých očí spôsobuje to, že to chvíľu funguje. Húsenková dráha sa šplhá do kopca až do nirvány.

Dejstvo 3

Princ na bielom koni je dokonalý až na jednu chybu – je človek. A tí sa nie vždy správaju do detailu tak, ako by som si to ja predstavovala (okrem toho majú často vlastné tiene). Húsenková dráha sa vyšplhala na svoj vrchol; na sekundu zastavuje a zaškrípu jej kolesá ako predzvesť toho, že teraz sa ide dole.

Dejstvo 4

Smrť bieleho koňa. Princovi sa pri vysekávaní si cesty ružovými kermi začali ich výrastky obmotávať okolo krku a tie tŕne tomu tiež nepridali. Vyserie sa na to a ide to skúšať do inej rozprávky. Šípková Ruženka si ide oči vyplakať a tých, ktorí sa jej fakt lúbili, preklína až do zopár pokolení erektílnou disfunkciou. (Sorry chaloši. Ja to raz odrekapitulujem  😉

not_bad_by_abosz007-d5dlm3f

Viete, ako sa tak hovorí, že ženy po tridsiatke okrem zvýšeného libida získavajú aj akýsi vhľad a potom nadšene prehlasujú, ako by nemenili s dvadsiatkami, pretože už vedia, kde je sever? Poviem ako to je, keď tých tridsať budem mať 😉 Ale jeden vhľad ma predsa zastihol už aj v tomto mladom veku.

Posledný aktuálny princ sa obrátil na druhý bok a zaspal.  Hmm. Húsenková dráha zaškrípala; akoby sa rozhodovala, či zostáva stáť alebo sa preváži dopredu či dozadu. Záruka divokej jazdy tam bola v každom prípade.

Periférne som sledovala hustý kŕdeľ vrán, ako mlčky zosadol a rozostrel tmu. Chodia ako Jeho predvoj. Toho, pred ktorým potrebujem byť zachránená. Paralyzovaná strachom som mlčky kričala spiacemu princovi, nech ma. Konečne.  Prosím. Zachráni.

Kedže ale moje interné výkriky do tmy neprerušili jeho spánok spravodlivých, zvyšný kus mojej súdnosti trval na tom, že predsa mám na výber. Nechať krkavce vyhrýzť ešte aj tie zvyšky mňa, čo zostali, kus po kúsku, až kým sa na pár dní nenasýtia. Alebo sa raz a prevždy konečne zachrániť sama. Tridsiatka na krku, čas zmeniť modus operandi, pomyslela som si. Pre prípad, že zniem teraz úžasne múdro a odvážne (mávam k tomu sklony, po vojne je každý generál) vedzte, že v skutočnosti mi bolo blivno, striedavo teplo a zima a srdce sa mi trepotalo ako škovránok práve napichnutý na ražeň.

Vyhľadala som najbližšiu kúpeľkovú dlažbu. Tentokrát sa nešlo plakať; ja som mala panikattacke ako vyšitú.

Prvý záchranný manéver som skúšala cez dýchanie, nástroj číslo jeden. Ony boli už však zahryznuté hlboko, až ku kosti. Bolo to príliš pomalé a panika neprechádzala. Zároveň som vedela, že nik iný toto za mňa nedá. Potrebovala som sa Tomu, pred kým potrebujem byť zachránená, pozrieť do očí. Vyzvať ho, nech sa identifikuje. Vrelá vďaka patrí Taishi Abelar a jednej jej silovej póze. Podržala nado mnou ochranné krídla, aby som sa ja mohla nadýchnuť a nechať jeho pohľad stretnúť ten môj.

Ten, pred ktorým potrebujem byť zachránená, kapituloval, pre tú noc. V očiach mal pritom otázku, prečo ho tá, čo ho stvorila, teraz chce obrať o existenciu.

Pretože som ťa stvorila neuvážene, priateľu. A viem, že sa ešte stretneme vo vyrovnanom súboji. Len už nečakám na princa na bielom koni, čo ho za mňa vybojuje. Jazdím si toho koňa sama.

 


Najbližšie udalosti:

6. novembra 2017 - 12. novembra 2017

Mesiac s Archanjelmi - Zdravie, vzťahy, práca a vnútorné vedenie – 06.11.2017 - 03.12.2017 Celodenná

20. novembra 2017 - 26. novembra 2017

Happy Joga – 21.11.2017 17:30 - 18:45
Snívači - Joga spánku a snov – 21.11.2017 19:00 - 20:30
Lucidné snívanie kompaktne – 25.11.2017 - 26.11.2017 18:00

27. novembra 2017 - 3. decembra 2017

Happy Joga – 28.11.2017 17:30 - 18:45

Prihlás sa na odber nášho informačného letáku:

Select list(s):

Happy ending tak trochu inak

7 thoughts on “Happy ending tak trochu inak

  • 2. decembra 2015 v 7:36
    Permalink

    Ufff. Silna story. Silny zazitok.
    Kedy ta tvoj stvoreny tien prichadza pozdravit? Je v tom nejaky vzorec?

    Odpovedať
    • 2. decembra 2015 v 17:43
      Permalink

      Okrem ineho prichadza postkoitalne a na Vianoce. Takze sa mame na co tesit 😀

      Odpovedať
  • 2. decembra 2015 v 11:34
    Permalink

    Ja som raz pri šamanskej ceste zažil podobnú skúsenosť a bol som prekvapený, čo sa všetko dokáže udiať a ako je možné reagovať. Namiesto súboja na život a na smrť (napriek tomu, že vedľa mňa stáli moji ochrancovia lev a vlk a ja som mal v rukách oštep), som priložil svoje ruky, na jeho „jedové“ zuby (bola to 3 hlavá kobra – vysoká así 1m, ktorej jed stekal zo zubov a bola fakt nas*atá) a liečil som jej rany, zakiaľ ma ona kúsala čo to dalo – úplne som sa tomu odovzdal. Nakoniec sa rozliala na energiu, ktorá sa pripojila ku mne a už bolo dobre. Moje ruky boli OK a moje srdce búšilo ako najaté, ale vedel som, že to je hotové a že to bolo veľmi dôležité. 🙂

    Odpovedať
    • 2. decembra 2015 v 17:44
      Permalink

      Vyskusam. Ked sa nabuduce nevratim, je to na teba 😉

      Odpovedať
  • 9. decembra 2015 v 16:58
    Permalink

    Napriek hintovemu titulu som predsa len ocakaval nejaky happy-end a nie takyto brutal. Das pekny uvod, dobre to rozohras a potom zrazu taky nahly zaver… V jednej chvili este lezis na dlazbe a v druhej jazdis bieleho kona….no neviem, takto z toho roman nebude… 😉 Ten transformacny proces by si zasluzil par viet navyse (vid Iskra co dal)
    Chapem ze milujes basnicke skratky a inotaje….ale niekedy je viac viac 😉

    Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: