samanskeZvierataMinulý týždeň sme písali o technike uvoľnenia blokov pomocou Osobného totemu. Tento týždeň prinášame osobné skúsenosti:

V posledných dňoch sa mi stále snívalo, že tento rok zomriem, takže som sa išla dnes pozrieť na svoje zvieratká, aby som zistila, či je „systém“ (t.j. telo) v poriadku. Bola to pre mňa poučná „návšteva“:

“Čo mám robiť inak?”

Zvieraťom mojej koreňovej čakry je slon. Najprv ma nemal rád, hneval sa na mňa, lebo som sa mu roky nevenovala. Potom sme sa spriatelili. Keď som bola chorá, bola jeho step celkom vyschnutá, ale len čo som začala posilňovať koreňovú čakru, step zozelenela, ja som vyzdravela a slon ma začal mať rád. Už som za ním dlho nebola, ale nehneval sa, vzal ma so sebou na cestu, chvíľu som spala na jeho chrbte, dával mi pomaranče, aby som nebola hladná, slovom, bol to kamarát. Spýtala som sa ho, či nerobím niečo zle, či nemám svoje správanie nejako zmeniť, aby jemu bolo lepšie (a tým aj mne). Odpovedal, že mám spomaliť, nemám sa toľko naháňať, mám sa pohybovať s očami otvorenými a dôkladne pozorovať veci okolo seba. Tak som dnes náročky spomalila – a podarilo sa mi po prvýkrát prejsť Most vtákov!

“Cítim sa osamelá…”

V sakrálnej čakre som kedysi mala podzemnú jaskyňu posiatu drahokamami a býval v nej vodný fénix. Vždy ma prevádzal cez spleť chodieb až von k jazierku. Postupným posilňovaním sakrálnej čakry prestal bývať v jaskyniach a presťahoval sa na miesto, kde ústili – na malú lesnú tôňu. Tam sme sa obvykle kúpali a niekedy ma odtiaľ vzal na letecký výlet. Dnes bol fénix veselý a keď som sa pýtala, či nemám niečo zmeniť, nič mi nepovedal. Zato ja som sa mu posťažovala, že si prichodím osamelá. Najprv ma vzal na cestu pod hladinou, ale dnes ma to vôbec neuvoľnilo, zostala som nervózna a posťažovala som sa mu, že mi nijako nepomáha. Tak sme vyleteli z vody, držala som sa ho za nohu a on sa vzniesol do neba. Odrazu som sa zmenila na biely oblak a popri ňom som sa vznášala na oblohe – a zrazu som pochopila: veľká časť ľudského tela pozostáva z vody, Aj oblak je iné skupenstvo vody. Aj rastliny a živočíchy pozostávajú z vody. Nie som osamelá – cez vodu som spojená so všetkým, čo tu je naokolo živé i neživé. Som spojená s tým živlom, ktorý popretkával celú planétu a jej osadenstvo.

V solárnom plexe mám „darované“ silové zviera – jastraba. V lete som kamarátovi nariekala, že neviem, či ešte niekedy uvidím zakvitnutú lúku, tak sme na jednu išli. Vedľa bolo veľké pokosené pole s kôpkami sena úhľadne nastohovanými. Prešli sme sa po ňom (hlavne na to, aby sme zistili, koľko po tej chemoterapii ešte vládzem ujsť) a ako sme išli okolo jedného stohu, čosi z neho trčalo. Ešte sme šli asi kilometer ďalej a keď sme sa vracali, nedalo mi to a zašla som sa na ten stoh pozrieť. Navrchu bolo do slamy zapichnuté jastrabie pero. Vzala som ho so sebou a pri najbližšej práci s osobným totemom mi jastrab akosi automaticky nahradil zviera, ktoré som dovtedy mala v solárnom plexe – jeleňa. Odvtedy tam lietal pomedzi stromy i hore do mrakov a ja som lietala s ním.

Lekcia na pochopenie

Dnes ma znova vzal na vý-let (doslova) a zhora sme sa pozerali na to, ako zdanlivo obrovské veci sú dole drobné a závislé jedna od druhej. Bola to dobrá lekcia. Jastrab nechcel, aby som niečo zmenila, takže asi svoje sebavedomie a osobnú moc používam rozumne.

Podržanie v stave biedy

Odtiaľ som išla do srdcovej čakry, kde mám čierneho pantera (volám ho „mojacica“). Cítila som sa biedne, vyobjímala som mojucicu, zaborila som si hlavu do jej mäkkého, teplého kožúška a vysťažovala som sa, že sa cítim strašne sama a zraniteľná. Obvykle s ňou skáčeme po stromoch a vychutnávame voľnosť, ale tentokrát ma vzala kamsi, do nejakého hotela s dlhou chodbou a samými dverami. Dlho sme takto išli spolu, až na konci chodby boli posledné dvere. Tie sa otvorili a predo mnou sa rozprestieralo krásne údolie, zelené lúky a lesy a štebot a všetko… Zacítila som akúsi pokoru a pochopila som, že mojacica mi vraví, že v tomto všetkom predsa nemôžem byť sama a že je o mňa postarané, tak čoho sa bojím…

“Prečo ma nepočuť?”

V hrdelnej čakre mám medvedicu. Je to hodne humorná medvedica; keď som sa s ňou zoznámila, zdalo sa mi smiešne, že v hrdle mám zviera, ktoré nehovorí a väčšinou je ticho – a ona vtedy zaručala tak, že sa až skaly triasli… :-P Dnes bola trochu nevrlá, ospalá. Spýtala som sa jej, ako je to, že nemám hlas (je to môj pocit, akoby som nemala komu čo povedať). Vzala ma na kopec a povedala mi, nech vydýchnem – a odrazu sa schytil vietor a hýbal stromami a všetkým… Pochopila som, že môj hlas možno nepočuť, ale napriek tomu dosahujem svoje! Iní ľudia hovoria – ja mám v hrdle vietor.

Nové pohľady na seba i na veci okolo mňa

V Treťom oku mám draka. Málokedy ho vidím, skôr o ňom len viem, lebo je taký veľký, že ho vnímam len ako letiaci obrovský tieň. Keď potrebujem, vezme ma na rôzne miesta, ale nehovorí so mnou. A dnes som si uvedomila, že vždy ho len bombardujem všelijakými mojimi žiadosťami, aby som dostala to-či-ono bez námahy… Takže myslím, že nakoniec so mnou dnes tiež hovoril. Už ma začína brať vážne, už na mňa nepozerá tak posmešne ako kedysi.

Cesty v priestore i čase

V poslednej čakre som mala labuť. Táto labuť ma brávala na cesty v čase – povedala som jej, akú otázku potrebujem vyriešiť, nasadla som na jej chrbát (neskôr som sa zmenila na labuť a latela som za ňou) a ona ma vzala do scény, kde som dostala odpoveď na svoju otázku. Už som v ktoromsi z komentárov písala, že pôvodne bola v srdcovej čakre, ale tam sa cítila stiesnene, tak som ju uvoľnila, nech ide… a ona sa mi i s jazerom presťahovala do korunnej čakry. Postupne prestávala byť labuťou a stávala sa z nej energetická bytosť s krídlami – anjel. Ale aj anjel sa začal meniť a postupne stratil tvar a je z neho len stĺp energie, ktorý ma spája s Prvopočiatkom a so všetkým na tomto svete. Dnes už je len jazero, z ktorého vystupuje stĺp svetla a po ňom sa dá ísť tak ďaleko, kam len chcem.

Všetko toto som popísala z dvoch dôvodov – aby som na to nikdy, nikdy nezabudla a ak niekto hľadá inšpiráciu, čo robiť so svojimi totemovými zvieratami, tak tu možno pozbiera nápady.

Príbeh Táni a ostatných

A na záver chcem poukázať na Tánin príbeh (porozosievaný v rôznych komentároch z roku 2007), ktorá začala pracovať so svojím osobným totemom a zažila obrovský vnútorný rozvoj. Aj tam nájdete mnoho inšpirácií pre vlastnú prácu so zvieratkami.V komentároch nájdete množstvo ďalších príbehov.

Ak vás táto metóda zaujala, pripravili sme ku nej jednodňový seminár – budeme vás sprevádzať postupne každou čakrou, k jej zvieratám a zároveň si každý vytvorí jedinečný čakrový prívesok z drahých kameňov. Kurz bude vrámci našich pravidelných mesačných šamanských sobôt (ktoré týmto zahajujeme ;) ) – 8.3.2014:  Zostavujeme si svoj osobný totem.

 

Spracované podľa tohto článku na Eprakone.

Som. Žijem. Žijem v prúde života, vnímam ho a pozorujem, pomocou neho sa rozvíjam. Inšpirujem a som inšpirovaná. Pomáham a je mi pomáhané.Vediem Centrum Effata Vita v Hainburgu, miesto stretnutí, seba-poznania a seba-rozvoja.Termíny pre osobné stretnutie – liečenie energiou, anjelskú terapiu, výklad kariet – cez e-mail info zavinac cestaksebe.com.
Lekcie od zvieratiek z osobného totemu
Tagy:        

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: