cakroveZvierataVoľné pokračovanie článkov o osobnom toteme a osobných skúseností s ním. 

Dnes som sa znova zapodievala svojím osobným totemom.

V koreňovej čakre som kedysi mala slona na stepi. Bol súčasťou veľkého stáda afrických slonov. Spočiatku bol mrzutý, neskôr som si k nemu vytvorila vzťah a mali sme sa strašne radi, potom mu vyschla step (a ja som začala mať zdravotné problémy s koreňovou čakrou), neskôr sa mi podarilo step znovu zazeleniť a odvtedy som ho už nenavštívila.

Znova tam bol. Bežala som k nemu celá naradostená a veľmi dobre mi padlo, že aj on sa teší. Okamžite si ma vysadil na chrbát a spolu so stádom sme sa túlali stepou. Chvíľku som zhora pozerala ostatné zvieratá, potom som si mu ľahla za uši a spala som, neskôr mi podal nejaké šťavnaté ovocie ako hruška či čo, celá som sa od neho zababrala a ruky som mu poutierala o krk. Nato slon pri najbližšej vode zastal a dobre ostriekal seba i mňa vodou. Mal dobrú náladu a cítila som sa s ním absolútne bezpečná, ako v starých časoch.

V sakrálnej čakre som kedysi mala vodného fénixa. Znova tam bol. Býval stále na tom istom jazierku, napoly tienenom stromami. To je veľká koťuha, tento môj vodný fénix – je celý priesvitný, lebo pozostáva z vody, a náramne rád vystrája. Vždy som sa s ním nasmiala… Aj teraz ma zdrapil, vyniesol nad vodu a nechal ma padnúť dole. Neskôr sa pustil letieť proti prúdu rieky, ktorá jazierko napája, ja som sa zmenila na pstruha a plávala som pod ním rýchlosťou rakety. Dostali sme sa až na vrchol kopca, odkiaľ rieka pramení, a pozerali sme sa do diaľky, potom sme leteli späť do jazierka. A tam už na nás na brehu čakal slon a poriadne chobotom fénixa vystriekal.

Zato v solárnom plexe som objavila zmeny… Kedysi som tam mala jastraba. Teraz som dlho nemohla nič nájsť, bol tam však život, lietali a štebotali vtáky. A potom som tam našla obrovský stromisko, ktorý čnel až kamsi do nebies, s mohutnou, širokou korunou, a v jeho vetvách poletovali vtáky a skackali opice. Kvitol, mal plody, robil tieň a videl do diaľky – čnel do výšky nad celou krajinou a dával skrýšu všetkým tvorom v svojej korune.

V srdcovej čakre boli tiež zmeny. Moja srdcová čakra je vôbec nejaká ťažko skúšaná – najprv v nej bolo jazierko s labuťou, ktorá však chcela za každú cenu preč (neskôr sa presťahovala do korunnej čakry), potom tam zostala kopa kamenia a nič iné, neskôr na ňom vyrašili kvietky a žila v ňom jašterička a ešte neskôr tam vznikol tmavý les s košatými stromami a na konári jedného z nich lenivo vylihoval čierny panter a večne sa usmieval.

Tentokrát, keď som tam dorazila, bola naokolo len čierna, nepreniknuteľná tma. Nebolo nič vidno. A potom sa v tej tme začali zažínať svetielka – svetlušky (dúfam, že sa to tak povie: také malé mušky, ktorým v tme svietia zadočky). Bola ich strašná spústa. Najprv len poletovali a robili všelijaké obrazce, potom sa zhlúčili a rozleteli a odrazu začali osvetľovať les naokolo – bolo vidno obrysy stromov a rastlín. A nakoniec sa znova zhlúčili a odrazu z nich vytrysklo svetlo a celý les začalo byť vidno ako za svitania.

Aj hrdelná čakra zmenila obyvateľa. Kedysi som tam mala komótneho hnedého maca s nezbednými očami. Tentokrát tam bolo more a medzi hladinou a dnom na hranici svetla plávala obrovská raja – čierna zvrchu a biela zospodu. Vrhala tieň na dno, zhora ju nebolo vidno, len kedy-tedy veľký tmavý tieň.

Raja sa odrazu obrátila a zamierila si to k hladine. Plávala veľmi rýchlo. Prerazila hladinu a vyletela nad ňu a zmenila sa na bieleho Pegasa (=ten kôň s krídlami). Pegasus lietal chvíľku nad hladinou, fŕkali z neho kvapky vody, potom si to zamieril späť k hladine, pohyboval kopýtkami, akoby po nej cválal, a ponoril sa znova pod vodu a bola z neho znova veľká raja.

(Prekvapivé je, že v hrdelnej čakre nikdy nemám nič, čo by aspoň náznakom mohli hovoriť… napríklad papagáj… Aká je to hrdelná čakra?!)

A teraz Tretie oko. Tam som kedysi mala veľkého, tmavého draka. Aj teraz na mňa okamžite zažmurkali nejaké zlomyseľné, žlto svietiace oči. Ale potom tam bola len temná vysoká skala a nič. Nakoniec som zbadala netopiera – nehlučne lietal hore-dole a dokonale sa v tej tme orientoval. Bolo tam viac živočíchov – vtáky, nočné motýle, ale ten netopier bol hviezda celej čakry.

V korunnej čakre sa zasa nič nezmenilo. Bolo tam jazero a na ňom labuť. Ale predtým tam labuť len tak plávala a neskôr sa zmenila celkom na anjela a ten sa neskôr zmenil na svetelný stĺp a už tam potom bol len ten svetelný stĺp. Tentokrát som tam znova videla labuť. Plávala po jazere, ale nad ňou bol svetelný lúč a okolo nej svetelná škvrna, akoby ju zhora sledoval nejaký reflektor. Potom sa labuť narovnala a začala mávať krídlami a zmenila sa na mňa, ale stále som bola v tom svetelnom lúči. Potom sa moja postava rozplynula a zostal len ten svetelný lúč, nato prebleskol späť na moju postavu a tá sa zmenila späť na labuť a tá sa zmenila znova na mňa a takto to sústavne prebleskovalo.

Priznám sa, zatiaľ nemám potuchy, čo tie zmeny znamenajú. Skúsim to zistiť v budúcich meditáciách, možno zo zvieratiek niečo vydolujem. Slon a fénix by mi mohli povedať, ako si to mám vysvetliť…

Doplnok z 13.5.2009:

Tak som si pobehala svoj osobný totem a kládla som zverstvu pozemskému otázky.

Stromu som sa pýtala, prečo je tam. Povedal, že on je ja. Kedysi mi Gaia vložila do solárneho plexu malý žaluď a povedala, že sz neho niečo vyrastie. Tak už viem, čo… Asi to teda bude dub, obrovský dub.

Pýtala som sa ho, akú funkciu má. Povedal mi, že nohy má na zemi a hlavu v oblakoch, že vidí do diaľky a všetci ho vidia a vidia aj to, že im poskytuje ochranu. Potom prišiel strašný vetrisko, okmásal niekoľko listov, ale strom len stál, ani sa nezohol, a vtáky a zvery v ňom sa len pritisli bližšie ku kmeňu a čakali, až víchor prejde.

Svetlušiek som sa nepýtala, nebola s nimi reč. Vychutnávala som si ich svetlo a napadlo mi, že ma bude viesť k niečomu… neviem, k čomu. K tomu obrovskému, jasnému svetlu, ktorým moja návšteva u nich obvykle končieva. (Je to dané hudbou. Meditujem s Merlin’s Magic, tú hudbu nájdete ako video pri každej čakre.)

Raju som podozrievala, že mi má naznačiť, že som “pod hladinou” a “viditeľná len vtedy, keď sa rozhodnem” (to ako ten Pegasus). Pýtala som sa, ako sa môže naňho premeniť, a ona mi povedala, že mi má predviesť princíp, že môžem byť všetkým, čím si budem priať. Že všetko je to aj tak vždy len jedna bytosť/energia v rôznych formách a viem nasadiť tú formu, ktorá je potrebná – ak si trúfnem. Vyzerá to, že tu budem ešte hodne pracovať…

Netopier mi navodil obraz “orientuje sa bez zraku, len neviditeľným signálom”. Nevidí; vie. V tomto bode mi došlo zle, keď som si spomenula na svoje doanjelovanie, tak som sa tomu radšej ďalej nevenovala, len som ho pozorovala, ako poletuje a loví.

Len s tou korunnou čakrou si ešte stále neviem dať rady, pretože neviem, koho sa mám spýtať – než oslovím labuť, už sa zmení na niečo iné. Budem skúšať ďalej, alebo začnem ťahať rozumy zo slona a fénixa.

Zdroj: Eprakone

Som. Žijem. Žijem v prúde života, vnímam ho a pozorujem, pomocou neho sa rozvíjam. Inšpirujem a som inšpirovaná. Pomáham a je mi pomáhané.

Vediem Centrum Effata Vita v Hainburgu, miesto stretnutí, seba-poznania a seba-rozvoja.

Termíny pre osobné stretnutie – liečenie energiou, anjelskú terapiu, výklad kariet – cez e-mail info zavinac cestaksebe.com.

Osobný totem po roku

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: