V Piešťanoch vždy snívam kvalitne. Svoj prvý plne lucídny sen očakávam tiež na tejto pôde, ale zatiaľ žiadne správy. Úspech je, keď si ráno vôbec niečo pamätám; a ešte väčší, keď si to potom aj zapíšem.

Chodila som popri veľkom jazere, s mnohými brehmi a zákutiami, obrastenom vegetáciou a rákosím. To jazero poznám; v snoch okolo neho chodievam a veci navôkol sú miestami veľmi nekongruentné s 3D realitou. Stretávam asi 4-ročného chlapca, stojí a díva sa mi do očí. Je snedý, má čierne kučeravé husté vlasy, a veľké hnedé oči. Prvýkrát v živote cítim lásku a nehu, ktorá može byť iba materinská, no viem, že to nie je moje dieťa. Viem, že pokiaľ niečo neurobím, odvedú ho do otroctva. A viem aj to, že som tu na to, aby som ho zobrala do bezpečia. Prichádza logický lapsus, ale keďže sme stále v sne živom ale nelucídnom, okamžite sa myšlienkou premiestnim do chatrče, kde sedí muž v čiernom plášti. Viem, že nebezpečie mi od neho nehrozí, naopak. Myšlienkou mu odovzdám ten príbeh o chlapcovi a požiadam ho o pomoc. Zhlboka sa nadýchne, starosť v jeho ostrých očiach, vraví:  Sonička, pokúsim sa; no neviem, či nie je neskoro.

(Zvyšok si nepamätám, ale vstávala som s pocitom, že sa to podarilo. Intepretáciu zatiaľ nechávam plávať; vôbec tomu nerozumiem. Ale cítilo sa to fajne. A ten pocit v srdci bol fakt vrúcny. Možno bude pravda, že materinská láska je najsilnejšia, pretože sa najviac približuje láske bezpodmienečnej.  Poznámka editorky: obrazom, textom a rozhovorom na tému utečenci sa doteraz radostne a úspešne vyhýbam, t.j. odtiaľ vietor nefúka.)

rapunzel_by_tom_monster-d31xxah

Späť do Piešťan v 3D. Chytáva ma clivota, keď sa napár dní ponorím do týchto močiarov; a to teraz nelyryzujem. Kúpeľný ostrov, bahno a hmla – močiarovitejšie to už snáď ani nejde.

Chytila ma na večeri; trošku nevhodne, keď pomyslíte na moju starú známu kúpeľkovú dlažbu. Okrem toho som ešte nemala koláč; a potom, ako sa mi neušiel losos som fakt nebola ochotná vzdať sa ešte aj koláča, len aby mi mohlo byť clivo v súkromí.

Po prečítaní si o nedávnej Iskrovej šamanskej ceste v open space office som si povedala, že je to vcelku inšpiratívne. Tak som sa medzi sústami mrkvy a zemiakov (keďže už nemali toho lososa, že hej) predýchala a nechala clivotu prejsť. Cezo mňa. Ona už totižto bola tu a nenechať ju prejsť by znamenalo ponechať si ju vo vnútri. Niečo v zmysle keď kráčaš peklom, preboha, hlavne neprestaň kráčať ďalej.

Objala som ju; riskujúc, že keď to nedopadne dobre, miesto dlažby to dám rovno tam na koberci pod stolom. Vy viete, že keby to fakt skončilo pod tým stolom, ja by som vám to porozprávala. Neskončilo.

Miesto toho som znovuobjavila Ameriku. Clivota a osamelosť sú interne, nie externe závisle javy. Nebyť sám a cítiť sa zároveň osamelý je diabolský nápoj. Človek fyzicky sám má stále nádej, že externou prítomnosťou druhého človeka sa jeho osamelosť vytratí. Problém eventuálne nastáva v momentoch, kedy nie je sám a napriek tomu jeho osamelosť neprechádza, pretože je tažké presne definovať, kde ešte vydolovať nádej.

Ergo ak sa cítim osamelá hoc v spoločnosti blízkych ľudí, nejaká čast zo mňa je odumretá.  Čast zodpovedná za spojenie od srdca k srdcu atrofovala. Predtým než začnete nebodaj panikáriť, dávam na známosť, že sa to zlepšuje a veľa nocí kontinuálne trávim v posteli a nie na dlažbách 😉 Je to však pocit identický s pocitom, ktorý si plasticky pamätám z jedného frekventovaného detského sna. Cestovali sme viacerí, v aute veľkosti rodinného minivanu. Cítila som sa neviditeľná a panikárila som, čo vyústilo v to, že som s hrôzou vrešťala z plného hrdla, no v ušiach sa mi neozývalo zhola nič. Žiaden zvuk. Bola som na mute. Nikto nepočul, nikto nevidel, nikto si nič nevšimol. Ergo, nik nereagoval.

Piešx_rapunzel_by_ashiey_chan-d3j2fz5ťanské močiare, Dejstvo 1

S:  Buba je mi tak divne.

B: Preboha buba čo Ti je? Chceš koláč? Chceš víno?  Chceš kávu? Chceš si o tom promluvit? (a pritom sa tvárila ako Brandon Walsh. Kto pozerával Beverly Hills-devetsetdvadeset vie, o čom hovorím.)

S: Ne-e, pohode.

(Dávame si koláč, další koláč, kávu, potom víno, a potom miestny švihák nad 60 Bubu vyzve do tanca. Buba, keďže jeabsolútne úžasná, výzvu akceptuje a pre mňa je svet na najbližších päť minút fakt zábavným miestom. Zároveň mi je prvýkrát v živote ľúto, že nemám smartfón, ktorý by natáčal videá.)

Fazit: Som síce neschopná o tom bližšie hovoriť, ale bola som schopná dať dopredu vedieť, že sa niečo deje, kebyže náhodou predsa leziem pod ten stôl.

Viedenské močiare, Dejstvo 2

Babka sa ma nad krehkým vianočný pečivom spýta, reku či to mám takú veľkú vyrážku na čele. Keďže zrejme trafila deň, kedy som krehká ako to pečivo a nadôvažok som naozaj mala veľkú vyrážku na čele, robím tu zrazu bu-hu-huuuu priamo do pečiva (okrem toho, wft babi, čo iné by to tak asi bolo).

Fazit: Člen rodiny videl slzy. Malý krok pre ľudstvo, veľký krok pre autorku. A to som si už myslela, aká som na svoje slzy hrdá. Som; zbožňujem ich a bez nich by som už dávno nebola; ale očividne stále preferujem súkromie na tento intímny akt.

Viedenské močiare, Dejstvo 3

Babke dejstvo o vyrážke nestačilo a zisťuje, že prečo to vlastne plačem. Hneď ako sa na ňu dodívam vyčítavým pohľadom á la ako sa ma toto vôbec môžes pýtať, mi dôjde.

Že možno je fakt neadekvátne predpokladať, že iní vidia tak ako ja. Že iní cítia iných tak ako ja. Vrátane pocitov ostatných naokolo, ba priam vrátane všetkých pocitov naokolo a najmä ľudí, na ktorých som vyladená. Ktorí sú mi blízki. Ktorých mám načítaných. Čo by znamenalo, že hojne existujú ľudia, ktorí nemému dieťaťu nerozumejú. Čo by opäť značilo, že by sa mi patrilo prepočítať zopár starých rovníc pre blaho moje a všeobecne ľudstva ako takého 😀

Nebolo to možno uvedomenie prameniace čisto z tohto momentu, taký koláčový deux ex machina. Už malo svoje predohry. Keď sa ma pýtali, či som okej a ja som odvetila žiarivé jasné, a oni mi uverili. Daaaaah.  Alebo keď ma niekto nazval robotom (with all due respect); a ja som videla steny tej veže čisto a jasne, no zostávali stáť naďalej. On nechápal, čo som chápala ja; pretože nevidel ďalej za horizont tak, ako som videla ja. Na druhej strane, Rapunzel aspoň ten vrkoč vystrčila.

V tomto bode by možno bolo dobré podotknúť, že už nehrám hru, kde sú ostatní tí babráci a egomani, ktorí ma nechápu, nerozumejú mi a nevedia adekvátne respondovať na moje emocionálne požiadavky. Rozohrala som partiu, kde Rapunzel okrem bohovských vlasov produkuje aj vysuté rebríky, ktoré pomaly vyhadzuje z okien svojej vysokej veže, kým sa jej láskavo raz nebude chcieť zliezť dole a von po vlastných.

 

 


Najbližšie udalosti:

6. novembra 2017 - 12. novembra 2017

Mesiac s Archanjelmi - Zdravie, vzťahy, práca a vnútorné vedenie – 06.11.2017 - 03.12.2017 Celodenná

20. novembra 2017 - 26. novembra 2017

Happy Joga – 21.11.2017 17:30 - 18:45
Snívači - Joga spánku a snov – 21.11.2017 19:00 - 20:30
Lucidné snívanie kompaktne – 25.11.2017 - 26.11.2017 18:00

27. novembra 2017 - 3. decembra 2017

Happy Joga – 28.11.2017 17:30 - 18:45

Prihlás sa na odber nášho informačného letáku:

Select list(s):

Piešťanská malá nočná hudba

4 thoughts on “Piešťanská malá nočná hudba

  • 16. decembra 2015 v 9:47
    Permalink

    Toto uz je miestami uplne dobre.

    V Before Sunset to dali takto „Even being alone it’s better than sitting next to your lover and feeling lonely“
    Pekne si to dala…hlbokoooo a pravdivoooo… bravoooo 🙂

    A ano, je stale moznost ze sa najde osoba s ktorou nebudes musiet zliezt dole lebo budes lietat!
    Co sa tych rebrikov tyka, fajn pokus ale treba sa pytat preco vobec veza ze? Ja viem ze tazke…ale odkial to asi tak viem? 😉

    Odpovedať
  • 16. decembra 2015 v 17:01
    Permalink

    Oooh dakujem *pukerlikpukerlik* Tak malo staci k detskemu stastiu 😀

    S tou vezou budes mat pravdu, ako ju nezriedkavo mavas 😉 Lenze tym padom mam teraz roztriestenu pozornost medzi:

    a) Tvojim fasa napadom, ze z veze sa da zdrhnut aj uletenim, ktory uz vizualizujem a je opojny
    b) Neodbytnym pocitom, ze je dobre obcas zliezt aj dole a prejst sa nohami po zemi, a zaroven
    c) Je vzruso, ked niekto vylezie po tom rebriku az hore 😀

    Odpovedať
  • 17. decembra 2015 v 14:53
    Permalink

    Ja pisem….“…preco vobec veza ze?“
    Vsetky tvoje tvoje moznosti su s vezou…?!

    Odpovedať
    • 17. decembra 2015 v 15:11
      Permalink

      Ked sa raz holt nachadzam vo vezi, tak su *&&^$& vsetky moje moznosti s vezou !!!

      Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: