7025193-abstract-light-colorsVčera som mal to šťastie, že som mohol pozorovať opäť jednu fantastickú lekciu môjho života. Dostal som 3 „úžasné“ rady – informácie, o ktoré som vôbec nežiadal. V prvom momente som reagoval klasicky, ako za starých čias – s odporom. Zase vie niekto iný lepšie ako ja, čo mám robiť, čo potrebujem, aký mám byť! O nič som nežiadal, ale aj tak som dostal informáciu, ako by som sa mal správať a k tomu ešte bonus infoška, že to, ako som na tom teraz, vôbec nie je lichotivé. Do mňa 100 čertov 😀 Popri tom bol ale už vypustený „Dunčo pátrač“ a veselo pobehoval okolo tejto scénky vrtiac chvostíkom a radostne štekajúc a vetriac v povetrí. Bolo mi jasné, že teraz mám dávať pozor. Ego sa trepalo a chcelo všetko odmietnuť – klasika. Nevedel som s tým nič iné spraviť, ako nechať to cezo mňa pretekať. Nebudem hrať hrdinu, (môj) pocit bol veľmi nepríjemný. Nevedel som ho pomenovať. Teraz s odstupom som ho pomenoval, „také malé – nevinné znásilnenie“. Ešte že sme o tom cez víkend rozprávali na kurze skoro celú sobotu a nedeľu v súvislosti s 2. čakrou 🙂 Takto krásne energia vždy nasleduje pozornosť.

Jediné, čo som dokázal na tieto 3 rady odpísať bolo, že ďakujem, že sa mi páčia a že verím svojej intuícii a táto ma momentálne posiela iným smerom. Necítil som to ale ako ukončené, stále tam niečo ešte zostalo, voči čomu sa trepotalo moje Ego ako vlajka vo vetre. Nechal som to tak a zaspával v celku spokojne. To ma potom ráno prekvapilo, keď som sa k tomu vrátil, že som celé dianie dokázal nechať tak, bez prežívania veľkej drámy.

Ráno pri žam žungu sa vo mne opäť ozval vnútorný hlas a zrazu začali plynúť pocity súvisiace s včerajším večerom a ja som im proste rozumel. Je to geniálne! Stál som ako strom a moje 14 ročné ja odmietalo všetky dobre mienené „rady“ mojich rodičov. Bojoval som proti múdrostiam typu „toto nerob!“, „hentam nechoď!“, „do vtedy budeš doma a basta!“ a to, čo ma zaujímalo (sloboda, sex, budúcnosť, spravodlivosť, hudba, veda, duchovno, atď.), o tom som sa s dospelými rozprávať nevedel. Tak veľmi som túžil byť už konečne dospelý… Vtedy som si povedal (asi ako každý, resp. väčšina puberťákov), že kašlem na takéto rady a budem si robiť po svojom (veľmi mi to nasledujúce 4 roky veru nešlo 😀 ). Mlčiaci „rebel“ v priamom prenose. Tam niekedy sa začal môj nevypovedaný konflikt s „autoritami“, resp. on začal asi niekde okolo môjho 4. roku života a v 14. rokoch vrcholil 😀 Tam niekde aj vrcholilo moje zadržiavanie (odmietanie) vnímania reality a neschopnosť (odmietanie) stráviť ju a začal môj súboj s 12tnikovým vredom/vredmi. Bol som (a stále som) dojatý týmto poznaním. Od včera večera som okolo seba vnímal krásne zlaté svetlo a to mi ako keby pomáhalo vyrovnať sa so situáciou. Až teraz tomu chápem. Do toho ešte aj tá smiešna hra so žirafami, pri ktorej som zistil, že ešte stále mám problém vzdať sa niektorých dosiahnutých „úspechov“ a preto vnímam túto hru ako podvod. Po x rokoch „odmietania“, som si založil konto na facebooku a ešte som aj našiel fotku mňa, ktorá sa mi veľmi páčila a po týždni ju mám vymeniť za nejakú žirafu??? Tak toto teda nie!!! Ego sa opäť trepe ako vlajka vo vetre…namakané 🙂 🙂 🙂 Nevraviac o tom, že obe situácie, vlastne bežali súbežne. Nevyžiadané rady, ako sa mám zmeniť a „stávka“, že ak neuhádnem otázku, ktorá bola vlastne zámerne postavená tak, aby ju bolo možné interpretovať niekoľkými spôsobmi, zmením svoju profilovú fotku – svoje JA. Kto ste videli moju profilovú fotku na facebooku, už viete kto zvíťazil 😀

Ďalšie úžasné poznanie prišlo, keď ma počas žam žungu napadlo otočiť si zrkadlo. Kde ja dávam nevyžiadané rady a nepočúvam? Ja? Neexiiistuje! Hop…počkaj, niečo tu predsa len máme…v práci a doma. Veľa krát. Fúúú…tak toto nie…au…to bolí. Áno, každá takáto rada ma bolela, každá táto rada pre mňa od istého času znamenala, že ja to sám neviem spraviť (nie som dosť dobrý, šikovný, samostatný, dôveryhodný, atď.) a z nejakého dôvodu, keď došlo k zvýšeniu môjho sebavedomia, som nadobudol potrebu – právo vrátiť úder, ale nie pôvodnému súperovi/hráčovi. …Aj toto som ja. S týmto uvedomením ale prišla veľká radosť…aj keď som sa za to trochu hanbil…prečo? „Takto sa predsa nechováme, k druhým sa správame predsa zdvorilo, priateľsky a úslužne“… Dunčo stopár sa opäť vytešuje, lebo našiel vábivú stopu (o tom ale potom) 😀

Posledné poznanie mi dalo definitívnu „ranu z milosti“ (oslobodenie). „Prikázanie“ a prijatie poznania sú 2 rozdielne kvality vnímania. Prikázanie vnímam ako „také malé znásilnenie“ (Robíme to takto a hotovo! Takto by si to mal robiť, aby si to robil správne!) a spôsobuje u mňa automaticky tichý – hlasný odpor (odmietanie). V tom ale ešte nie je nič zlé, práve naopak. Problém u mňa nastal niekedy vtedy, keď som prijal pravdu, že je potrebné prijímať a dodržiavať pravidlá – „prikázania“ (a to som vyrastal ako ateista). Bez komentára 🙂

Prijatie poznania je niečo ako prijatie skutočnosti ako takej, s bonusom v pochopení, prečo to prijímam (načo to potrebujem prijať). Je to niečo, čo ako keby prebehlo na úrovni zmierenia sa s daným pocitom na úrovni chcem, chápem, ahaaa – a nie musím a neviem prečo vlastne. S jeho úlohou a prínosom pre mňa. Je to vyrovnanie sa s touto energiou pocitu. T.j. moja energia sa vyrovná a integruje túto „novú“ energiu – poznanie – pocit. Ak sa to nepodarí, vznikne obmedzenie (blokáda) toku energie. Koľko takýchto pocitových „nezdarov“ už mám za sebou? Ty kokso…Dunčoooo 😀 😀 😀

Prikázanie = musím = odmietanie

Prijatie poznania = chcem = plynutie

Ďakujem svojim starým učiteľom – mojim rodičom, súrodencom, rodine a spolužiakom, za túto obrovskú lekciu.

Ďakujem svojim novým učiteľom – Všetkým súčasným spolupútnikom…moje nové životné krédo je „Nech žijú žirafy!“ a tú profilovú fotku si možno nechám dlhšie ako týždeň, lebo sa mi veľmi páči 😀 😛

Z hĺbky svojho srdca Vám ďakujem za zrkadlo, vďaka ktorému viem zase o niečo viac, že som 🙂

Krásny deň a úsmev na tvári vám prajem <3

Tagged on:         

2 thoughts on “Prikázanie vs. prijatie

  • 19. marca 2015 at 11:34
    Permalink

    PARAAADA! A este aj paraadna zabava pri citani 🙂
    Krasne poznanie, krasne zrkadla, nech ziju zirafy!

    A urobim ti prednarodeninovu radost, 25.4. pride ku nam na besedu Peter Starec, juppiiiii

    Reply
    • 19. marca 2015 at 11:48
      Permalink

      Juhúúúú, od radosti si idem zatancovať víťazný tanec Buce Willisa z filmu Posledný skaut 😀

      Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: