Splnenie našich túžob môže so sebou prinášať problémy: strach, úzkosť, zmätok, dezorientáciu, chaos.

Ak si pozriete rôzne príručky s receptami na splnenie túžob, s pravidlami pre zaručené zhmotňovanie (= prenesenie túžby do hmoty), možno v nich nájdete vetu: „Vedieť prijať“. Píšem možno, lebo knihy o zhmotňovaní som (asi) ešte nečítala, ale určite som preletela pár článkov na nete s touto tematikou. Tak radšej možno ;). Dalo by sa to nazvať aj strach z dosiahnutia cieľa.

Raz som čítala krátku poviedku, nepamätám si presné znenie a a tak prerozprávam približne jej obsah.

Bol raz jeden putujúci, ktorý hľadal Boha. Putoval po dlhé roky celom svete, až raz prišiel na miesto, kde mu domáci ukázali dom, v ktorom býva Boh. Putujúci cítil, že vravia pravdu a najprv váhal. Potom sa pomaly vydal po ceste k tomuto domu. Celý život prežil v hľadaní tohto miesta. Všetku svoju energiu vložil do tohto hľadania, toto bol jeho jediný cieľ. A teraz ho má na dosah. Čo len bude robiť, keď ho dosiahne? Aký zmysel bude mať jeho život? Až prišiel ku dverám. Zastal. Otočil sa a odkráčal späť, ďalej hľadať Boha.

Prečo tak vykonal? Nedávno som „fenomén“ strachu z dosiahnutia cieľa vnímala v mojom okolí a akurát som prešla vlastnou skúsenosťou. U mňa som si všimla, že o čo rýchlejšie sa sen naplní, o to väčší zmätok nastane. Možno je to tým, že ak pomalými krokmi, roky na niečom pracujeme, máme možnosť sa na výsledok vnútorne pripraviť. Môj pocit posledných rokov je, akoby sa čas zrýchlil, veľa vecí sa deje naraz, rýchlo a moje vnútro častokrát tomuto tempu nestačí, nestíha. A zároveň, paralelne k tomuto cítim kľud a ako pozorovateľ nechávam v dôvere ísť samu seba mojimi cestami.

Strach a zmätok z dosiahnutia cieľa nemusí nastať len následnou stratou „cesty“ a stratou cieľa ako takého, ale aj prehodnotením cieľa. Chcem to naozaj? Teraz, keď je to predo mnou a mne stačí natiahnuť ruku: naozaj som toto chcela?

Túto skúsenosť mám, keď sa môj cieľ zdá byť veľmi ďaleko a zostáva len akýmsi budúcim snom. Na detailoch nezáleží, raz ten cieľ chcem dosiahnuť, v ďalekej budúcnosti. A zrazu tu je. A s ním aj konzekvencie. Zrazu vidím, čo všetko s tým súvisi – a začnem váhať. Naozaj som pripravená?

Moja konkrétna skúsenosť sa momentálne týka sna medzi Viedňou a Bratislavou vytvoriť náš domov a zároveň tam postupne vybudovať vzdelávacie centrum. V prírode a predsa len nie ďaleko od civilizácie. Finančne som bola nastavená tak, že o realizácii môžeme rozmýšľať až za pár rokov. A zrazu sa to zvrtlo tak, že ak nájdeme vhodný objekt, máme ho kúpiť. Úver si musíme brať tak či tak, a teraz, keď sú úroky tak nízko, nie je prečo čakať. Jedine treba dávať pozor, nech neprekročíme určitú sumu. BUM. Oh. Ahaaaa. Hmmm. Mnooo. A to už ozaj že teraz? Teraz. No, oukeeeeeej teda.

Na internete obzeráme domy pravidelne. Potom, čo som došla zo Zaježovej, tak intenzívne. Stále ale s pocitom skúmania trhu. A teraz sa to zrazu zvrtlo a my pozeráme konkrétne pre nás. Na jednej strane úplná radosť. Zároveň vieme, že sa niet kam ponáhľať, ak nájdeme teraz, bude teraz. Ak o pol roka, alebo o rok, tak bude neskôr. Je to jedno. Oukej. No a zrazu som si všimla, kam mi behajú myšlienky: Jejda, akurát sme si tu zvykli. Jejda, do práce sa dostanem ľahko a rýchlo. Jejda, šak tu som hneď v krásnom parku. Jejda, v septembri som chcela začať chodiť večer skákať na trampolínu. Jejda, ako to bude s dopravou? Jejda, budeme to môcť splácať? Jejda, akurát sa mi podarilo po 10 rokoch v práci vyboxovať si zníženie hodín v týždni. Jejda, teraz znižujem hodiny a kupujeme dom??? Som normálna? A tak ďalej. Samé jejda. HMMMMM??? Nechovám sa náhodou teraz presne tak, ako ten hľadajúci pred dverami Boha? Chcem sa radšej plahočiť a šporiť a nahovárať si, že to robím pre našu budúcnosť, ako do nej vkročiť?

CielZhmotnenieAko som si na sebe všimla, že začínam vymýšľať prekážky, ktoré nás od nášho domu odďaľujú, začala som skúmať, odkiaľ pochádzajú. Prišla som na strach a nedôveru. Však čo iné. Strach zo zlyhania, nedôvera v seba a život. A tak som si povedala: zvládneme to. Všetko sme doteraz zvládli, aj toto dáme. Náš rozum a intuíciu použijeme najlepšie ako vieme a dáme to.

Som pripravená prijať prvý krok k dosiahnutiu môjho cieľa a odovzdať sa tejto skúsenosti.

Zaujímavé je, že veď nebude hneď celé centrum stáť, aj to bude proces sám o sebe. A ja som sa už teraz začala triasť.  A možno z toho vznikne: „Si si to predstavovala jak Hurvínek válku.“. Nevadí. Tak sa sa pôjdu s prežitými skúsenosťami znova meniť sny ;).

Stáva sa aj vám, že si niečo vysnívate a keď to máte na dosah, tak máte zrazu kopec dôvodov zahodiť to? A tým sa vzdať skúsenosti?

Len tak na okraj. Po dosiahnutí cieľa prichádza často taká čudná prázdnota. Ticho. Všetko je dokončené. Niet čo robiť. Umelci, alebo spisovatelia to možno poznajú najlepšie. Nosia so sebou, vo svojej hlave projekt, pracujú na ňom intenzívne, dielo dokončia, prichádza radosť, spokojnosť z urobenej práce a nakoniec ticho. Toto ticho si možno užívať, alebo mu prepadnúť. Keď sa nám podarí byť vedomým v tomto momente, môžeme si ho užívať. Je to prázdnota pred ďalším naplnením. Vyliaty pohár, ktorý čaká na vodu. V tomto momente nič netreba, možno zacítime pocit zbytočnosti. Tento nás nemusí zahltiť, ak sa naučíme prázdno si užívať.

Som. Žijem. Žijem v prúde života, vnímam ho a pozorujem, pomocou neho sa rozvíjam. Inšpirujem a som inšpirovaná. Pomáham a je mi pomáhané.Vediem Centrum Effata Vita v Hainburgu, miesto stretnutí, seba-poznania a seba-rozvoja.Termíny pre osobné stretnutie – liečenie energiou, anjelskú terapiu, výklad kariet – cez e-mail info zavinac cestaksebe.com.
Problémy (nie len rýchleho) zhmotňovania
Tagy:    

3 thoughts on “Problémy (nie len rýchleho) zhmotňovania

  • 10. júla 2014 v 23:54
    Permalink

    pekný článok, žiaden umelý problém, naopak dôverne známe pocity, s ktorými sa myslím boríme takmer všetci, keď sa ocitneme na rozcestí a máme urobiť hocijaké zásadné rozhodnutie.Chtiac nechtiac sa z prítomnosti presúvame viac a viac do budúcnosti, ktorú samozrejme v tomto okamihu nevyriešime, o to viac znekludňujúcich scénarov si naša myseľ vyprodukuje.
    Mne sa zatiaľ nestalo, že by som svoj cieľ neuchopil len zo strachu , že čo po tom…ale párkrát sa mi v živote stalo, že som si niečo vysníval, sen sa dlhodobo nedarilo uskutočniť, až som ho pustil z hlavy a zrazu sa po dajakej dobe ( aj po rokoch ) uskutočnil akoby “ sám od seba“ .Ja už som bol ale inde a v daný moment ma to už nenapľňalo.

    Odpovedať
    • 11. júla 2014 v 7:04
      Permalink

      sak totok, tie nase scenare 🙂
      Hihi akurat som prevratila kalendar a nasla nasledovny citat:
      „Od urciteho bodu neexistuje cesta spät. Tento bod treba dosiahnut.“ Franz Kafka

      Odpovedať
  • 11. júla 2014 v 15:16
    Permalink

    ….áno, je to ako keď sa plachetnica chystá na dlhú plavbu. Stokrát sa všetko kontroluje, prekladá, uväzuje, potom sa čaká na menšie vlny, potom zas na lepší vietor, ale akonáhle raz opustíš prístav, všetko napätie opadne a ty už len držíš kormidlo a sleduješ kompas :o)))

    Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: