mystic-forestŠamanské putovanie je spôsob, ako šaman dokáže „cestovať“ za poznaním a získavať tak potrebné odpovede na otázky. Už dávno (tisíce – možno desaťtisíce rokov) používajú domorodé národy túto techniku „snívania“.

Svety kam sa dá cestovať, bežne delia na 3:

  • Dolný – ten, kde sa nachádzajú rôzne „nižšie“ vibrujúce formy energie. Môžeme si tu nájsť napr. svojho zvieracieho sprievodcu a teda nižšie neznamená horšie, alebo menej hodnotné. Zvierací sprievodca je veľmi múdry (ako aj veľa iných bytostí v dolnom svete), je to bytosť, ktorá cíti tak isto ako my (možno ešte viac) a hlavne pozná svoj svet ako svoju dlaň a teda pri potulkách šamana v dolnom svete, mu vie byť veľmi užitočný, tak isto ako šamanova intuícia (tvoria jeho základné nástroje/pomocníci/priatelia).
  • Stredný – ten, v ktorom žijeme (naše vibračné pásmo) a okrem nás aj kopec iných bytostí, ktoré bežne voľným okom nevidieť.
  • Horný – ten, v ktorom sa nachádzajú „vyššie“ formy energie. Môžeme si tu nájsť napr. nášho duchovného učiteľa.

O jeden takýto zážitok, ktorý sa podaril Soničke a mne na našom Zhan zhuangu, by sme sa radi podelili. Čo je na tomto zážitku nádherné je to, že sme dvaja súčasne cestovali do toho istého sveta bez toho, aby sme sa na tom dohodli, resp. mali už v minulosti nejaký podobný zážitok 🙂 Toto samozrejme neznamená, že tento typ zážitku je dôvod, prečo šamansky putovať, alebo cvičiť žamžung, alebo že to vždy má byť fascinujúce, či dychberúce… hehe… je to ale jeden z krásnych vedľajších účinkov postupného harmonizovania nášho energetického systému 😀 Ešte pre vysvetlenie: bolo to spontánne vycestovanie bez zámeru cestovať a cestovali sme podľa môjho názoru do stredného sveta. Samozrejme, všetky 3 sú fascinujúce a je prirodzené správať sa v nich úctivo a byť bdelý. O princípoch – technikách šamanského cestovania si ale povieme podrobnejšie na budúce 🙂 Bude to trošku dlhšie čítanie, ale šak netreba všetko vždy okamžite a komu sa páči – nech sa páči, prečíta na jeden nádych 😀

Soničkin príbeh:

Že to bude zábavný výlet som vedela už pri prvom žamžungovom postoji, s rukami trochu naširoko pozdĺž tela. Ešte mi bežala myseľ že „oohm stojím si ako taký stroom“, a do toho sa mi ozvalo: „Nee, stojíš jak  taký pištolníček.“ Mala som čo robiť sa nesmiať nahlas a nerušiť ostatných žamžungistov.

Potom ma hudba preniesla. Pri cviku ruky pred očami som rukami roztvorila závoj a vstúpila som na lesnú cestičku v močiaroch, v mojom rakúskom lese na rázcestí pri lúke jeleňov, čo existujú aj v 3D.  Videla som zo seba dlhú, plávajúcu hodvábnu striebro-zelenú sukňu.  Vnímala som, ako dýcham čistý vzduch, cítim ho na tele (tu aj 3D telo pocítilo vietor okolo rúk). Vyhliadala som, či nezbadám na lúke teda jelene, a hneď sa jeden zjavil, na cestičke naľavo predo mnou. Vysoký, obrovský, pevne stavaný, a požičiam si výraz, asi 16torák 🙂 Jeho parohy boli mohutné a košaté a vyžarovali zdravie a pevnosť.  Zrazu som nevedela, či sa dívam na korunu nahého stromu alebo parohy, bolo to jedno aj to druhé. Tu som pochopila, ako je prepojený s lesom; on je les a les je on. Po chvíľke bázne a obdivu som si spomenula na štvrtkové stretnutie u Tinky, ako hovorila o tom, že síce v sne precitne, ale zaboha si nespomenie, čo by tam tak postvárala užitočné.  Veľmi potešená svojim zistením som sa teda mysľou spýtala jeleňa: Kto si? Si Bambi? Vyrozumela som, že odpovedá s úsmevom „nie tak celkom, ale pre túto chvíľu je aj ním“. Tu som sa udivila, aký je veľký a silný; a on sa smial že čo sa čudujem, veď predsa to je už dávno kedy bol Bambi malý a bezbranný, že on je teraz, ako sama vidím, hehe, jeden spokojný, vyrovnaný a sebestačný jeleň. Tak kukám naňho, rozmýšľam ďalej, a pýtam sa „Iskra, koťuha jedna, si to ty? Ty si sa mi všpacíroval do mojej ZZ meditky?“ Jeleň sa zasmial, že nie, on síce nie je Iskra, ale Iskru pozná a zmýšľa o ňom, že je fajn chlapík. Zasmiala som sa ja, že teda ok, a začala ho skúmať. Ľavú ruku som mu položila na hruď s bielou škvrnkou uprostred (tam kde je taká jamka, ako majú aj kone), a cítila som tlčúce srdce, pokojnú silu nehybných svalov. To už som mala opreté svoje líce o jeho líce a rukami som skusmo ohmatkávala tie parohy, boli presne také pevné ako vyzerali. Spýtala som sa, či ideme pozorovať iné jelene na lúke.  On že nie, nasadni, ideme.

Tak som vysadla ako na koňa, trupom sa oprela o jeho šiju a prsty zakvačila do parožia. Prišla som si ako ten chlapec v nekonečnom príbehu, ktorý lieta na tom veľkom bielom hafkovi. Zrazu sme sa ocitli v mojom Karpatskom lese (mám zopár svojich lesov) na mieste, ktoré som nedávno objavila na potulkách.  Skrytá v húšti je čistinka, na ktorú klesá kruhovito svah pokrytý kamením porasteným svetlozeleným, mladým machom.  Nuž, a čo tu, pýtam sa? „Nič, nerozmýšľaj, lez, dýchaj a sleduj“.  Ako sa tak lenivo dívam na kamene, začnú pomedzi a spopod ne vyliezať škriatkovia, rôzni, malí, farební, aj iba zeleno-hnedí, aj s lampášikmi, a v strede nad plochým machovým kameňom tancujú vo vzduchu v kruhu víly. Spýtala som sa, ako ich tam nabudúce poteším, víly chcú kvetové lístky, škriatkovia tabak a pivo; a mám láskavo zobrať preč tie tri pivné fľaše, čo som tam minule akože nevidela. Ok, ok 🙂

Túlim sa k Bambimu, pohýname sa ďalej, a tuším, kam budeme pokračovať, späť na úzky chodníček, hore kopcom, na jeho samý vrchol, tam kde treba odbočit doprava k jaskyni, obkolesenej kopami vetiev mŕtvych stromov, kde akoby ani vtáky nespievali.  Bambi zastal, a ja som pochopila, že ďalej mám ísť sama a on ma tam počká. Nevyzeral ale príliš ustarostene, že ma púšťa samú, tak som dala rýchly čumáčik o čumáčik a vykročila som.  Videla som monotónne farby zimného lesa bez snehu, jedinou farbou bola moja vlajúca sukňa. Tu sa mi vnemy prelínajú, stojím na kopci nad jaskyňou a vetrím, či je bezpečné zísť dole k jej čiernemu ústiu v strede ostrých skál.  Nevyzerala príliš pohostinne, ale srdce mi hovorilo prichádzaš v mieri, niet sa čoho báť. Chvíľami akoby to hovoril Bambi, pri zostupe dole k jaskyni som sa obzrela hore a zazdalo sa mi, že vidím nakúkať chlpatý ňufák, že ako to ide.  Keď som sa postavila pred vchod do jaskyne,  zavrela som oči a požiadala o spojenie a dovolenie tam byť.  Potom som vedela, že pred jej vchodom mám vykonať isté úkony a zakopať ametystový kryštál od Tinky do zeme. Ešte som spievala, navedená hlasom v žamžungovej hudbe, a zrazu som hrala aj na setare, čo mam aj doma, len na ňom normálne neviem vylúdiť ľúbivý zvuk.  Tu už som sa nebála, a keď bolo dokonané, sedela som pred jaskyňou opretá o skalu pri ohni, lebo sa medzičasom zotmelo.  Tu zrazu pozriem a po pravom boku mi leží spiaci vlk. Potešila som sa, vlk ma už sprevádzal v meditke k jaskyniam, a vedela som, že je dobre. Napadlo mi, či on je dôvodom, prečo Bambi nechcel prísť až sem. Nejako zvláštne však moju otázku nekomentoval, len si spokojne polihoval vedľa a kukali sme do ohňa. Vyšiel mesiac, ja som vybehla na nad jaskyňu a zrazu bol všade naokolo život. Srnky, malé i veľké, s bielymi bodkami, zajačiky a líštičky a listy a kvety a vtáky sa akoby točili v tanci okolo mňa. Pozrela som, čo na to vlk, ten však naďalej nerušene vylihoval, že ved on to všetko už dobre pozná a ja nech sa kľudne vyšantím, on si zatiaľ odpočinie.  Ja že nie si ty len nažratý a preto sa ti nechce hýbať, nezožral by si inak tieto zvieratká?  Pozrel sa na mňa láskavo a humorne a vedela som, že si myslí: „Nie Sonička, nezožral, to ja nerobím. Tu to tak nefunguje, to je len vaša predstava“.

Vcelku ma jeho odpoveď potešila a to už tam bol aj Bambi, najväčší zo všetkých, vítajúc ma v radostnom objatí.  Tak som sa pýtala že čo sa to deje, čo to všetko znamená, akože mám to šťastie a konečne im niečo rozumiem, že ich je plný les a vôbec sa ma tie zvieratká neboja a neutekajú. Pozrel mi do očí a videla som malú Soničku sedieť v strede lúky medzi púpavami a margarétkami, ako sa jej sníva denný sen o tom, ako na pokraji tej lúky nie je asfaltka a paneláky, ale les plný zvierat, potokov a rastlín. V tom sne bola ona ich súčasťou a zároveň akýmsi srdcom, pulzarom všetkého navôkol, akoby z jej vlasov  rástli kvety a po jej ramenách cválali jelenie čriedy a ryby a silné rieky pretekali jej nohami. Mala päť, šesť rokov, a tejto aktivite sa venovala na ihrisku pomerne často. To si vždy bola ty, len si na to zabudla. Vitaj späť, kráľovná, a sklonil svoju širokú korunu.  Objímam ho, ďakujem, a dýcham slobodne.  A čo teraz, drahý Bambi, ideme robiť? „Ty už vieš, ja mám teraz na práci iné veci“, riekol a pobral sa, ale vedela som, že bude tam, keď budem potrebovať.

Tak som šla späť za vlkom, dole do tmy k ohňu, zaborím si tvár do jeho kožúška, zavýjam a pýtam sa, no čo my dvaja ideme ešte stvárať. Vyskočil, celý vytešený, a vybehol do lesa. Rozbehla som sa za ním, iba som hútala, či si nepotrhám sukňu v takom náročnom teréne (o bosé nohy som si očividne také starosti nerobila).  Vlk sa zasmial, že veď na čo čakám, a ja som natiahla šiju, privrela oči, rozbehla sa, skočila, vydýchla, dopadla a cítila chladnú hlinu pod mojimi štyrmi labami. Vietor dul od severu, ale cez kožuch mi nebola vôbec zima a bežali sme bok po boku (ok, on bol trochu popredu 🙂 ) Po chvíli zastal a odpoveďou na námietky bolo to, že za chvíľu zaznie gong a Tinka nás začne zvolávať späť. Že keď sa teraz poriadne rozbehneme,  nebude sa mi chcieť prestať. A zaznel gong.

Kedže doteraz nechápem, prečo som už ja akože odcvičila všetky pozície a ostatní ešte nie, iba som si sadla dole do meditky, reku idem sa poďakovať Gaie za ten úžasný výlet.  Potom to islo rýchlo samé. Spomenula som si na Pogáčnika, v srdci vytvorila žiarivú guľu a poslala ju spodkom do samého stredu zeme. Poďakovala a požehnala som všetkým žijúcim aj imaginárnym stvorom. Vtedy som vnímala, ako pod všetkých v tom kruhu bolo zasadené semiačko, ktoré okamžite začalo klíčiť a tiahla sa z neho hore silná a zelená rastlinka. Chápala som, že je to dar a síce neviem na čo presne, ale bude nám veľmi prospešný 🙂 Chvíľku neskôr, keď sa začali vracať zo žamžungových potulkov aj ostatní, otvorila som naozaj oči a ešte vedela vnímať vnem obrovskej, košatej, rozkvitnutej koruny stromu nad hlavami všetkých žamžungistov.

Iskrov príbeh:

Vírenie energie bolo od začiatku veľmi silné a veru vravel som si, „dnes to bude opäť veľmi výnimočné“ 🙂 Ruky, nohy a trup mi vibrovali, ako keby som bol stožiar vysokého napätia a dýchanie mi unášalo pozornosť do úplného uvoľnenia – do prázdna. Pri 4. cviku (státie v prúde) sa mi na vnútornej obrazovke zrazu zapol obraz a predo mnou stojí jeleň ako hora. Pozerá sa mi z očí do očí, čiže má hlavu niekde na úrovni 2m a jeho parožie je majestátne. Vravím si, „aký si ty krásny 16torák“. Okolo mňa stáli všetci ostatní žamžungisti bez pohybu a ako keby som súčasne vnímal náš svet a aj ten jeleňov. Zároveň som stál v centre a zároveň uprostred nádherne zelenej čistinky v lese a predo mnou jeleň, ktorý sa nedá nevšimnúť. Jeho svalstvo a celá stavba tela bola majestátna a vzbudzujúca u mňa veľký rešpekt. Jeho oči boli čierne a hlboké ako vesmír a sálala z nich odveká múdrosť, pred ktorou som mal potrebu sklopiť svoj pohľad v pokore. Pozdravil som ho a opýtal sa, ako sa volá. „Johan“, spontánne odpovedal a ja som sa zachichotal, reku „Rakúsko sa nezaprie“. Jeleň bol ale naďalej vážny a tak som sa dlho nechichotal 🙂 Pohladil som ho a jeho srsť bola nádherná, drsná, ale hrejúca. Sálala z neho taká obrovská sila, až sa mi spravila guča v krku (a teraz opäť). Sklopil hlavu až k zemi – na prejav priateľstva a že mu nevadí, že sa ho dotýkam a ja som chvíľu iba vnímal ten dotyk, tep jeho srdca, jeho teplo. Bolo mi jasné, že to nebude iba také „náhodné“ stretnutie a tak som sa ho spýtal, čo ho ku nám privádza. Opovedal, že ho posiela jeho pani, že je veľmi zvedavá a že sa chce so mnou rozprávať. Ešte stále mi to vháňa slzy do očí 🙂 … z jeho slov som cítil nádhernú silu matky prírody a tá ma už veľmi dlho k sebe ťahá medovým a láskyplným putom, ktoré je jedno z mojich najmilších. Pritakal som na súhlas a Johan sa otočil a dal mi pokyn, nech ho nasledujem. Obraz sa v tom momente trochu zmenil, zmizla miestnosť, v ktorej som stál (aj so žamžungistami) a ja som sa ocitol v lese uprostred veľkej lúky, ktorá sa tiahla mierne smerom do kopca, obkolesoval ju nádherný les a nasledoval som jeleňa. V tom momente som si na lúke a okrajoch lesa všimol rôzne víly a škriatkov, rôzne zvieratá a všetci tam tak veselo šantili a žiarili tými najjasnejšími a najpestrejšími farbami, aké som kedy videl. Smerom hore ku koncu lúky, na okraji lesa v diaľke som  uvidel ženskú postavu, oblečenú v zeleno, zlato, strieborno, fialovo, modrých dlhých šatách a jej blond-zlaté vlasy z nej žiarili na všetky strany. Napriek tomu, že stála od nás ďalej, sme boli pri nej podozrivo rýchlo a ešte som sa na tom v duchu smial, že aké to je praktické. Bola nádherná a vzbudzovala vo mne tiež veľkú pokoru. Poklonil som sa a spýtal som sa jej, ako by som jej mohol pomôcť. Jeleň sa zatiaľ postavil po jej ľavej ruke a pozoroval ma. Povedala mi, že sa volá Lakšmí (žeby Gaia? 😀 ) a že je paňou tohoto lesa a že bola veľmi zvedavá, čo to tu robíme, že nás už dlhšiu dobu pozoruje a veľmi sa jej páči, ako to miesto vždy začne svetielkovať, keď cvičíme, alebo meditujeme. Tak som jej vysvetlil, že sa proste snažíme harmonizovať naše telá a dostať do stavu rovnováhy s bytím a vesmírom a ona sa z toho veľmi tešila. Povedala, že sa na nás z času na čas príde pozrieť a že bude veľmi rada, ak budeme pokračovať a bude nás podporovať, ak budeme chcieť. Poďakoval som sa jej za jej štedrosť a láskavosť a ona sa len zasmiala, chytila ma za ruku a zbehla opäť aj so mnou do stredu lúky, kde zrazu opäť bola naša meditačná miestnosť spolu so žamžungistami. „Dáme vám ešte jeden dar“ a s úsmevom a na špičkách každému z nás nasadila na hlavu veniec zo žltých kvietkov a každému sa úctivo potom uklonila. U Soničky sa zastavila, lišiacky sa na ňu usmiala a položila jej ruku na srdce a u Moniky sa zastavila tiež, preskočila cez ňu (ako keby bola iba vzduch) a od chrbta ju posypala takým trblietajúcim sa práškom (Monika mala potom tiež svoje príbehy, počas meditky 🙂 , ale tie si možno vyrozprávame inokedy).  Potom, keď obehla všetkých sa ešte zastavila u mňa a povedala mi: „Toto je dar, s ktorým vás v každom lese spoznajú a ak budete potrebovať pomoc, stačí zavolať a niekto vždy príde. Je to niečo ako „preukaz“, s ktorým vás vždy spoznajú ako priateľa“, zachichotala sa a spolu s jeleňom odbehla do lesa 😀

Keď som potom pri zdieľaní svoj príbeh vyrozprával (Sonička mlčala ako hrob 😛 ), som si len všimol ako na mňa vyplešťuje oči a na to len dodala, „musím ísť tento príbeh spísať“ a podobne ako Lakšmí odcupkala z ničoho nič preč….takže tak….a takto sa to stalo 🙂

Šamanské putovanie
Tagy:                

5 thoughts on “Šamanské putovanie

  • 4. februára 2015 v 13:04
    Permalink

    waaaw, kraasne! Vďaka za zdielanie!
    Sonička pre vysvetlenie – my sme spontánne na konci zamzungu zostali este jednu pät minutovku stat v poslednej poze 🙂

    Odpovedať
    • 5. februára 2015 v 0:11
      Permalink

      To by iste veci vysvetlovalo 🙂
      Iskra, ten stredny svet si usudil, lebo sme obaja pri putovani mali aj prvky, ktore realne existuju? Keby to bol dolny, vyzera uplne inak a ideme tam dierou v zemi? 😀
      Aprops, pri mene Johan mnou prebiehaju nekontrolovatelne vlny smiechu, neviem presne preco :)) Okrem toho som posledne nasla v danom lese hrob jednej panej, ktora sa sice vola inak, ale v mojej hlave jej stale komolim meno na Johanne. hmm.
      Labuznicky som si precitala opat oba pribehy a Monika, je ti dufam jasne, ze uz cakam len na ten tvoj, tak sup-sup 🙂

      Odpovedať
      • 5. februára 2015 v 11:26
        Permalink

        Sonička, vnímam to presne tak ako vravíš. Tá intuícia je celkom slušne múdra teta 😀
        Ja osobne chodím do dolného sveta tak, že si dupnem a prepadnem sa tam 🙂 No a do horného chodím tak, že si poskočím a „hups“ a je to. Ten dolný je u mňa taký vlhký, ale aj pestro zelený prales plný života a sem-tam sú tam aj močiare a také ako keby tmavšie a hustejšie miesta, kde som potom veľmi opatrný-bdelý (u mňa je to automatika), ale vždy keď idem dole, sú so mnou moji sprievodcovia. Aj podľa toho viem, že som dole. Hore so mnou môžu ísť, ale väčšinou sa o túto návštevu veľmi nezaujímajú 🙂
        Ozaj zabudol som spomenúť, že sprievodcov môže byť kľudne aj viac, ale aj 1 je úplne v poriadku a plne „kompetentný“ – nehovoriac o jeho temperamente, resp. charakterových vlastnostiach…každý ma iné. Je to proste živá, veľmi inteligentná bytosť, so všetkým, čo k tomu patrí 🙂
        Ten horný je u mňa skôr taký obláčikovo-rozprávkový s hradmi a všelijakými krištáľovými konštrukciami a lesmi a pobehujú tam všetci taký svietiaci a v bielo-zlato-strieborno a podobne jasných farbách.
        V strednom som bol vedome teraz v podstate asi prvý krát a mal som pocit, že je to úroveň, ktorá sa nachádza súbežne s tou našou, len v trochu inom frekvenčnom pásme, ako keby kúsok posunutá na vodorovnej osy „doprava“ … 😀 Horný a dolný sú u mňa na zvislej „frekvenčnej osy“ patrične umiestnené ako keby „hore a dole“.
        Jednu dôležitú vec som ale vyššie nespomenul a síce, že šaman má svoje silové miesto. To je jeho základný tábor. Tam je v plnej sile – vždy a odtiaľ potom môže vyrážať na svoje potulky (doporučuje sa to tak). Je dobré si nájsť silové miesto a potom sa na ňom poobzerať po „bránach-prechodoch“ smerom dole a hore a prípadne iných povedzme „priestorov“ s iným účelom. Každý to môže vnímať ináč, lebo má svoj vlastný vnútorný slovník, cez ktorý interpretuje svoje vnímanie. Ja mám na tom svojom „miestečku“ ešte aj strážcu. Bol tam, už keď som prišiel 1. x. Silové miesto môže to byť lúka, jaskyňa (môj prípad), dom, vrchol hory, oblak, bútľavý strom, proste všeličo, čo zodpovedá „môjmu“ pocitu bezpečia, plnej sily a spojenia s matkou zemou a nebeským otcom. Je na to šamanská cesta, ako si svoje miesto nájsť 🙂

        Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: