Práve čítam knihu od Miguela Ruiza „Tajomstvo vzťahov – Majstrovstvo lásky“ a táto knihaselflove je plná postrehov k tejto téme a navyše sa aj posledných pár dní stále okolo tejto témy motám. Aké to prekvapenie. Zákon rezonancie (ak existuje) sa prejavuje v plnej kráse 🙂

Postupným pozorovaním – sebapoznávaním, som dospel k názoru, že sebaláska ako stav vnímania – pocit, je základným kameňom potrebným pre môj život. Odvíja sa od nej vnímanie toho, čo a ako sa okolo mňa deje a podľa mojej schopnosti mať sa rád, dokážem potom aj vnímať aj svet okolo mňa, či je priateľský, alebo nepriateľský. Nevravím teraz o egoizme, v zmysle nič iné ma nezaujíma iba ja sám a všetko ostatné je menej dôležité. Vravím skôr o tom, pozerať sa na svet s otvorenými očami a bez predsudkov voči sebe a tým pádom aj voči môjmu okoliu a tým pádom jasnejšie vnímať, čo to tam vonku/vnútri vlastne je. 🙂

Vždy som si myslel, že dôležité je v prvom rade myslieť na druhých, starať sa o „svet“ okolo seba a zodpovedať jeho predstavám o mne a pri tom som začal postupne zabúdať na seba ako takého a vzťah k sebe. Veľa krát mi bolo zdôrazňované, aké dôležité je uvedomovať si, čo si o mne myslí moje okolie a že je priam nevyhnutné, aby som sa snažil zodpovedať a vyhovovať tejto predstave (škola, práca, rodina, atď). Za svoju podstatu som prijal obraz „sveta“ o mne a o tom, aký by som mal byť. Vtipné na tom je to, že tento obraz, ale nie som ja, je to len predpoklad o tom, aký by som mal byť a navyše ani nie je môj.

V podstate na tom nie je nič zlé, vnímať sa takýmto spôsobom a je možné, že sa takto na seba momentálne ešte stále pozerá väčšina ľudí…lepšie to momentálne možno zatiaľ nevieme…a potom človek narazí na takúto knihu, kde autor „podrobne“ rozpisuje svoje vnímanie sveta a to je v zásadnom rozpore s týmto „normálnym“ svetovým vnímaním. Iste, na svete je určite veľa autorov, ktorý to takto robia a každý možno tvrdí úplne niečo iné.

Ako sa v tom orientovať, ako si vybrať – nájsť tú „pravdivú“ pravdu, ktorá platí pre mňa?

Mne sa osvedčila intuícia a podľa skúseností mám silný pocit, že to takto robí vlastne každý, resp. aspoň veľmi podobne. Je tam často krát obava – pochyby a vtedy sa na chvíľu zastavím, resp. úplne zmením smer, ale tá koťuha intuícia funguje ďalej a skôr či neskôr ma aj tak donaviguje tam, kde sa mám dostať 🙂

No a v tomto pre mňa hrá práve sebaláska kľúčovú úlohu. Ruiz už vo svojich 5tich dohodách (4 dohody + 5. dohoda) pekne píše o tzv. „duševnej chorobe ľudstva a parazitovi, ktorý nás ovláda“, kde nie je v podstate takmer možné všimnúť si, že je niečo so mnou v neporiadku. Sú vlastne „chorý“ všetci a tak si všetci myslia už dlhú dobu, že je to vlastne normálne takto sa vnímať/vnímať svet a že sme vlastne všetci zdravý a „normálny“. 🙂 Čím viac som ale pozoroval seba a skúmal „správnosť“ tohto „normálneho“ svetonázoru, sa vo mne niečo priečilo a ako „vedľajší“ efekt ešte aj „kazilo“, pretože skôr než som rozhodol, či je pre mňa vhodný, som ho prijal. Bol som ako stroj, ktorý sa doslova začal „rozpadať za jazdy“. Aj duševne a aj fyzicky, napriek relatívne mladému veku…myslel som si, veď robím všetko správne: šport, vzťahy, práca, úspech…no napriek tomu tam bola nespokojnosť, choroba, smútok, nesloboda, sebaľútosť a potreba dosahovať viac a viac, resp. pocit Stále je ešte málo (lásky, peňazí, pozornosti, spokojnosti, úspechu, atď.)

Čo mi tieto pocity hovoria a ako sa cítia?

V tomto mám dnes už veľmi jasno, ale za starých dobrých časov cca. 10 rokov dozadu, to bola veru riadna hádanka.  Dnes viem, že pocity „nespokojnosti“ mi hovoria o nevhodnosti danej témy/smeru. Pre iného to môže byť tá najsprávnejšia vec/cesta na svete, no pre mňa to proste nevyhovuje a telo/duša mi to dávajú patrične najavo cez pocit nespokojnosti / nerovnováhu (bolesť).

Príklad:

–          „všetci“ (rodina, škola, práca, priatelia, knihy) vravia že riešenie/názor A je správne/y – proste to takto robíme, ale pre mňa sa to necíti príjemne/dobre/správne (vnútorne vnímam nesúhlas/nesúzvuk)

Po podrobnejšom skúmaní zisťujem, že „všetci“ je veľmi silné zovšeobecnenie + predpoklad a len to tak možno zvykneme hovoriť, aby sme sa zbavili „otravných“ otázok, na ktoré ani nepoznáme odpoveď a navyše tak ľahšie udržujeme toho druhého v strachu, neistote a tým pádom pod „kontrolou“ – v závislosti na názore niekoho iného. Neviem už sám jednoznačne rozhodnúť, čo je pre mňa dobré a vždy potrebujem, aby mi ešte aj niekto druhý potvrdil/odporučil, čo mám robiť/ako sa správne správať /vyhovovať. Pekný príklad (zrkadlo) nám tu dávajú deti s ich nekonečným „a prečo“ a naším vyčerpávajúcim „lebo!“. Schválne, koľko krát v detstve ste sa s touto vyčerpávajúcou odpoveďou v jej rôznych podobách stretli (od rodiny, učiteľov, kamarátov, atď.)? Čo myslíte, čo takýto prístup spraví s názorom dieťaťa na otázky ako také a tento spôsob spoznávania sveta…a to dieťa nakoniec dospeje a patrične odovzdáva ďalej svoje skúsenosti. Je to krásny program, ktorý vlastne možno vôbec nie je môj. Som v podstate dobre vycvičený, aby som sa zbytočne veľa nepýtal a nasledoval pokyny (masu) – skrátka „dobre“ pripravený pre život. 🙂

Každý má v podstate na danú vec/problematiku minimálne jemne odlišný názor a v niektorých prípadoch, sa naše názory veľmi odlišujú, t.j. každý má svoju „vlastnú“ pravdu/pohľad/skúsenosť na vec. Môžem sa teda odvážiť (ak chcem) pre seba rozhodnúť, že niečo ako univerzálna pravda vlastne neexistuje (aj keď „svet“ ako taký na tom veľa krát možno trvá) a jediné čomu som schopný rozumieť, je moja vlastná pravda/skúsenosť.

Ako sa teda rozhodnúť, čo robiť, aby som to „spravil“ dobre/správne?

Moja odpoveď/skúsenosť je – „Opýtaj sa svojho srdca. Stíš svoju myseľ, aby si mohol /a počuť jeho hlas.“ Moja myseľ totiž nevie rozlúsknuť niečo, s čím sa ešte nestretla, lebo jej „analytický spôsob vyhodnocovania“ funguje na základe porovnávania minulých skúseností a na ich základe, vytvára predpoklad o budúcnosti. Stále ako keby kmital medzi minulosťou a budúcnosťou, ale nevie dobre pracovať s tu a teraz, lebo tam nie je s čím porovnávať, čo štiepy moju energiu pozornosti a výrazne ma oslabuje vo vzťahu k prítomnosti. Toto (myseľ) je možno celkom užitočný nástroj, ak viem ako funguje, čo sa pri tom deje a čo od neho môžem očakávať a na to môže byť celkom užitočné poznať čo najlepšie sám seba (ak chcem). Ak som si vedomý toho, že vytváram predpoklad o budúcnosti a teda neviem vlastne nič o tom čo sa bude diať, viem zakalkulovať toto „riziko“ a ak môj predpoklad nenastane, nezrúti sa svet, ba dokonca nebudem možno danej skutočnosti ani prikladať nejaký „prílišný“ význam a budem sa možno môcť oveľa viac sústrediť na to, čo sa deje teraz.

Lenže ak toto neviem, ak si „myslím“ (predpokladám), že toto je to, ako to má/musí fungovať – toto je normálne, vystavujem sa veľkému riziku lipnutia na výsledku / dosahovaní cieľa a nasledovného sklamania a toto si navyše ešte potom môžem vyčítať, resp. zobrať to osobne (neprijatie / škodenie / nedostatok / nespravodlivosť). Ak sa tieto situácie začnú množiť (u mňa sa množili ako na bežiacom páse), tak od  2 rokov do x nazbieram celkom slušnú zbierku skúsenosti so sklamaním (mylných úsudkov – nedorozumení), ktoré budú výrazným spôsobom ovplyvňovať moje vnímanie sveta ako takého a mňa ako takého. Budem žiť vo svete sklamania a potreby brániť sa / stavať nepreniknuteľné hradby a rúcania mostov / oddelenia od sveta (od seba).

Koľko krát si vlastne ani presne nezapamätáme, čo sa deje? Koľko krát ani nevieme, prečo sme vlastne reagovali tak, ako sme reagovali? Hanbíme sa za to, čo sme spravili, lebo sme to tak vlastne vôbec nechceli. Prečo?

Podtrhnuté a spočítané – ak sa nemám rád, resp. nevenujem „patričnú“ pozornosť (mne, môjmu telu, pocitom, potrebám, túžbam), riskujem, že sa dostanem do silného stavu odmietania (odporu) samého seba – svojej existencie/existencie sveta/vesmíru a toto bude mať možno za následok chorobu, nespokojnosť, ľútosť , trpkosť a bezmocnosť a kopec iných pocitov a zmien fyzického, alebo duševného zdravia / rovnováhy a to vlastne ešte stále neviem, kto vlastne som. Dokonca sa možno dostanem do stavu, kde budem závislý na láske a pozornosti od svojho okolia a budem mať možno aj pocit, že to takto má byť.

Ja mám/musím dostať lásku/pozornosť od niekoho iného, od celej kopy ľudí a bytostí! Môj život bez pozornosti/lásky druhých nestojí za nič, alebo budem voči svojim pocitom zatrpknutý a presviedčať sa, že je to všetko len humbug a ja toto predsa nepotrebujem, mne stačí logické myslenie a mozog!

Na týchto postojoch nie je v princípe nič zlé a ani dobré, oni jednoducho sú…

…moja otázka je opäť „ale je to naozaj tak – je toto jediné východisko/riešenie?“

Ruiz na túto tému opäť naznačuje, že je to len nedorozumenie a po dlhé stáročia/tisícročia opakovaný mylný predpoklad o tom kto vlastne som a ako fungujem…niekedy by sme možno mohli rozprávať aj o zámernom zavádzaní zo strany „spoločnosti“, ale to nie je pre mňa až také podstatné.

Pre mňa podstatnou otázkou je tu skôr: Viem s tým niečo spraviť Ja?

Ak nemám rád seba, nie som si vedomý svojej jedinečnosti a dokonalosti, ako potom môžem mať naozaj rád niečo mimo mňa, keď vlastne vôbec neviem, ako sa to robí? Ako to môžem vnímať ako niečo jedinečné a dokonalé? Budem asi skôr chcieť vlastniť, kontrolovať a manipulovať, resp. sa budem cítiť ako majetok, kontrolovaný, manipulovaný a báť sa, ale toto nie je láska, ale skôr jej opak a vyviera to z môjho vnútra – srdca. Tu som výsostným vládcom iba ja a ja mám plné právo meniť a rozhodovať. Už len prevziať zodpovednosť a začať konať – meniť (ak chcem).

Teraz ruku na srdce a skúste si odpovedať úprimne. Logika bude možno argumentovať a snažiť sa ospravedlňovať, ale srdce – tam niekde v hĺbke svojho ja, bude odpoveďou často krát smútok a prázdnota, ktorá ako keby tíško, ale niekedy aj slušne hlasno odpovedá – áno, na tom možno niečo je – cítim tu súzvuk a cíti sa to smutne a prázdno, niečo mi veľmi chýba a ja neviem, čo to je… Rýchlo preč, týmto sa teraz nebudem zaoberať, lebo je to prejav slabosti (ukazujem svoje pocity) a to sa nepatrí! … 🙂

Takto to možno vyzerá často krát, keď sa z hĺbky môjho ja, začne niečo „vynárať“ na povrch a len tak-tak, tomu ešte stihnem zabrániť – uniknúť a potom som ešte spokojný sám so sebou, že sa mi to opäť raz podarilo zastaviť. 🙂

Nie je to zlé ani dobré, len to ináč ešte možno neviem, ale to neznamená, že sa to nedá, že riešenie /možnosti neexistuje/ú.

Nedostatok sebalásky, sebavedomia, sebaistoty, sa môže takýmto spôsobom prejavovať a ten hlas, ktorý sa stále z hĺbky duše snaží vynoriť a prehovoriť. Možno len vraví – haló, aj Ja som tu, Ja som Ty, pozri, tu je tá hlavná scéna, tu je jadro tvojej sily, tvojho tvorenia, bytia a radosti.

Raz niekto povedal: „Kráľovstvo nebeské hľadajte vo svojom srdci“ (alebo tak nejak) a ja mám stále viac a viac pocit, že to tak naozaj je.

V čom všetkom sa vlastne obmedzujem? Čo všetko si zakazujem? Čo všetko sa nepatrí? Čo všetko sa nemá a ja mám pritom pocit, že TOTO pre mňa nie je prirodzené a potrebujem sa do toho vždy nútiť (musím to robiť)? V čom všetkom vlastne odmietam svoju prirodzenosť a možno sa zato ešte aj nenávidím a nasledovne trestám zase znova a znova, resp. mám potrebu trestať a meniť svoje okolie.

Možno existuje ale aj iné riešenie/možnosť a možno to nebude jednoduchá cesta (možno áno, neviem), ale čo ak jej vedľajším prejavom bude pocit zdravia, radosti, plnosti, dokonalosti, krásy, kreativita a sloboda bez hraníc, ktorá nebude nikdy na úkor môjho okolia?

Čo ak netreba meniť partnera, prácu, rodinu a dá sa zažiť nepodmienečné šťastie s tým, čo už mám?

Čo ak sa dá zmeniť v živote úplne všetko a môže sa to cítiť krásne a prebehnúť to v harmónii, detskej zvedavosti a radosti?

Čo sa stane, ak si dovolím nahliadnuť do týchto dverí a dovolím si to zavnímať a precítiť?

Nakoľko je to pre mňa dôležité, resp. čo všetko vnímam ako dôležitejšie a prečo?

Akú „cenu“ má pre mňa vlastne moja vlastná radosť, šťastie, sloboda a zdravie – rovnováha?

Sebaláska

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: