Opäť som sa pozastavil na minulo týždňovej pomeditkovej téme a tak sa opäť delím o svojeself-esteem pozorovanie 🙂 Meditovali a nasledovne diskutovali sme na tému sebaúcta a všimol som si veľmi zaujímavé postrehy, ktoré sa nám podarilo zazdieľať. Stále čítam Ruiza a pre tento krát je to jeho Hlas poznania a opäť si všímam zrovna témy, o ktorých tam rozpráva. Jednou z nich je príbeh, ktorý si každý tvoríme. Ruiz vraví, že každý z nás má iný príbeh a každý z nás nepozná vlastne nič iné, ako ten svoj príbeh (snívame svoj sen). Sme hlavnou postavou vo svojom príbehu a všetci ostatní, sú len vedľajšími postavami a teda náš príbeh nie je o nich, iba nám zrkadlia náš príbeh o nás a náš príbeh pritom pozostáva z 90% z lží. Nevieme o sebe nič a aj to, čo si myslíme že vieme, je klamstvo. Vrátim sa ale k min.týždňovej sebaúcte 🙂 Pozastavili sme sa na jednej zásadnej otázke a síce, nevedeli sme si vysvetliť – dohodnúť sa, čo je to vlastne sebaúcta.

Je to podobné ako večné diskusie o tom, čo je to vlastne tá láska…

Každý pod pojmom sebaúcta, chápal niečo iné, aj keď niekedy boli rozdiely iba zdanlivo malé. Uvedomil som si v priamom prenose, že každý z nás má svoj výnimočný a jedinečný slovník (upozornil ma na to práve Ruiz), v ktorom priraďujeme k svojim vnemom svoje jedinečné pojmy, z ktorých niektoré vzájomne zdieľame a iné nezdieľame vôbec, ale v rozhovore o danej téme sa vieme rozprávať – dohadovať veľmi dlho a na záver možno len skonštatujeme, že si vlastne nerozumieme a vzniká nedorozumenie (nedokonalosť).  Lenže kde vzniká to nedorozumenie? V mojom chápaní vzniká u mňa. V mojom vnútri (príbehu), som opäť raz niečo „nepochopil“. Čiže ja som ten, ktorý nevyhovuje. Aj keď sa mi možno argumentačne podarí dotlačiť oponenta, k ústupu a prijatiu môjho názoru. Tento rozpor, ktorý zdanlivo vznikol, sa ale na mne podpísal svojim jedinečným podpisom. Možno mám pocit triumfu, ale prečo ho vlastne potrebujem mať? Možno preto, že v mojom vnútri došlo k ohrozeniu životnej pravdy o mne? Či už som zdanlivý víťaz, alebo porazený, sudca, alebo obeť, došlo v podstate k nespravodlivosti vykonanej na mne, ktorú bolo treba nejakým spôsobom posúdiť a nasledovne možno ešte aj potrestať. Či už smerom von, alebo dnu, alebo obojsmerne. Rozlievam emocionálny jed, jedna radosť…až kým sa naučím vnímať tento spôsob reakcie (napíšem program), ako jediný správny spôsob správania, ako takéto situácie riešiť a pri tom ani netuším, že vytváram v sebe záťaž, blokádu (viažem energiu), ktorá sama od seba len tak nezmizne – nevyváži sa. Vytváram si ilúziu (sen) svojej nedokonalosti.

Napr. ja ako muž viem možno len veľmi málo o citoch, ale dosť veľa o logike (predpoklad). Môj slovník k logickému vnímaniu obsahuje dosť obšírnu databázu výrazov, ktoré majú svoje viac-menej jednoznačné priradenie, ale ako náhle prejdem na tému city, začínam výrazne tápať v tme – môj slovník je prázdny a neviem priradiť pojem k vnímaniu – zážitku. Nerozumiem veľa z toho, o čom sa v citovej diskusii rozpráva a začínam možno už trochu nervózne nabádať diskutujúcich, aby prešli do logického slovníku – vnímania, aby som sa lepšie mohol orientovať – rozumieť. Najprv len tak jemne a nasledovne možno aj pritlačím „na pílu“, ak sa mi nevenuje dostatočná pozornosť – veď som chlap / žena! …a opäť vytváram ten zdanlivý paradox nevyhovovania, pretože ja možno získam čo som chcel – ohnem realitu druhého človeka tam kam potrebujem, ale jeho som práve trošku znásilnil a dal mu možno pocítiť, ako mi nevyhovuje jeho spôsob vnímania (on nevyhovuje) a takto je to samozrejme aj opačne, resp. jedno do ktorej strany sa pohnem 🙂 V podstate je to správa pre mňa, že ak by som prijal jeho pohľad, tak nevyhovujem Ja a preto je potrebné sa brániť – útočiť na realitu ako takú. Veď ona vlastne vôbec nevie, ako má vyzerať, tak jej to ukážem! Je to naozaj tak, alebo som ja vlastne ten, kto nevie ako vyzerá realita?

Ja to naozaj neviem. Ja len predpokladám, na základe svojho svetonázoru (názorov iných ľudí a ich predpokladov o tom, čo je realita) a túžim tak veľmi vyhovovať, byť dokonalý, pretože som jedného dňa uveril príbehu iných o mne (realite) , že nie som dokonalý.

Začína to všetko možno niekde v detstve, kde si formujeme svoj jedinečný spôsob vnímania svojho príbehu – seba samého (reality). Preto sa možno aj tak často teraz rozpráva o vnútornom dieťati. Je to možno „posledný“ zástupca mňa, keď som ešte bol naozaj sám sebou. Nevinný, dokonalý a bez predsudkov. Potom už moje vnímanie mňa začali ovplyvňovať názory a vnímanie môjho okolia, ktoré som v najlepšom vedomí a svedomí prevzal – upravil (od rodičov, súrodencov, učiteľov, atď.). Potreba dosahovať – naháňať fantóm dokonalosti, nahradila číru radosť z bytia a zároveň začal proces postupného odmietania seba samého až do momentu, keď môj príbeh o mne preberá takmer úplne vonkajšie predstavy o mne (dokonalosti), ktoré takmer vôbec nezodpovedajú pravej podstate mňa aký som (reality). Som nevyhovujúci, pretože moje predstava vyhovujúceho mňa je taká nadnesená – nereálna, že sa nikdy nedá úplne dosiahnuť. Už nie so dokonalá bytosť…veď nikto nie je dokonalí, tak je to vlastne v poriadku…aký veľký omyl…nedorozumenie. Ruiz rozpráva priamočiaro o mojej lži o samom sebe, ale mne sa to takto ľahšie preprogramováva. Predsa len klamstvo je v mojom chápaní niečo, kde ľahšie prepadám potrebe posudzovania a sebaľútosti, resp. modelu sudca – obeť, či útok – útek 🙂

Nie je v tomto momente možno až tak dôležité prečo, alebo ako sa to stalo (každý vždy robí to najlepšie, čo dokáže), ale skôr čo ďalej, čo s touto informáciou?

Ak si uvedomím, že každý vnímame len svoj vlastný príbeh a v tých ostatných príbehoch som iba vedľajšou postavou a že tieto príbehy vôbec nie sú o mne, môžem týmto príbehom dovoliť, aby existovali paralelne a bez toho, aby ma ovplyvňovali negatívne, resp. môžem sa z týchto príbehov o svojom príbehu (sne) možno veľa naučiť.

Môžem si dovoliť, aby môj príbeh bol mojim majstrovským výtvorom a teda môžem v ňom meniť podľa potreby všetko, čo potrebujem, aby som sa v ňom cítil bezpodmienečne dobre taký, aký som – ako majster svojho tvorenia, užívajúc si svoje tvorenie.

… a toto dovolenie si, vnímam ako moju momentálnu definíciu SEBAÚCTY

seba = JA

úcta = vážiť si, považovať za veľmi dôležité

Sme niečo ako umelci a našim umením – majstrovským dielom, je náš príbeh (M.Ruiz).


Najbližšie udalosti:

4. septembra 2017 - 10. septembra 2017

Mesiac s Archanjelmi - Zdravie, vzťahy, práca a vnútorné vedenie – 04.09.2017 - 01.10.2017 Celodenná

2. októbra 2017 - 8. októbra 2017

Rozvinutie lásky - vedená meditácia – 06.10.2017 18:00 - 20:00
Kreslenie intuitívnej mandaly – 07.10.2017 9:30 - 17:00
Maľovanie osobnej mandaly plánu duše a 4 úrovní bytia – 08.10.2017 9:30 - 17:00

16. októbra 2017 - 22. októbra 2017

Praktický kurz lucídneho snívania – 21.10.2017 - 22.10.2017 Celodenná

Prihlás sa na odber nášho informačného letáku:

Select list(s):

Sebaúcta

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: