water-whale-artSloboda je pre mňa z nejakého dôvodu veľmi dôležitá. Zistil som, že každá nespokojnosť, každý strach, každé ochorenie je v mojom vnímaní (pre mňa) istým prejavom neslobody. Prejavom neslobody (strnulosti) môjho vnímania. Boli časy, keď som napr. zaryto hľadal lásku a vždy keď som ju našiel, nejako sa to časom „pokazilo“, až som mal zrazu pocit, že jej buď dostávam málo, alebo že úplne odišla, resp. nikdy tam nebola. Hehehehe, ani jeden z týchto „atribútov“ sa v stave láska nevie materializovať. Tak čo som to vlastne celý ten čas hľadal? Z čoho som sa cítil smutný – ne/šťastný? Dnes, s odstupom „času“ to vnímam tak, že som túžil vlastniť (zbieral som trofeje) a pomenoval som si to láska. Je to praktické. Partnerka, manželstvo, rodičovstvo, všetko šľachetné ciele, ktoré som mal vo svojom hodnotovom rebríčku veľmi vysoko, ako nevyhnutné ciele na dosiahnutie. Túžil som dosahovať „lásku“, ako keby to boli nejaké preteky, alebo majetok … hehehehe. Až keď som vďaka chorobe zistil, že sa najviac zo všetkého túžim opäť slobodne pohybovať, jesť a žiť (robiť to, z čoho mám radosť) a toto sú moje hlavné potreby, že túžim vlastne po slobode (radosti z) vnímania. Až vtedy som slobodu začal nachádzať, resp. pochopil, čo tento výraz, toto slovo pre mňa znamená a s ňou začala prichádzať aj „láska“ – prijímanie – súzvuk / zjednotenie…k sebe, k môjmu telu, k mojej duši, k môjmu menu, k mojej ceste, ku všetkému, čo je (bezpodmienečne….hehehehe, toto ešte trénujem).

Veľa rozprávame o slobode a veľa krát skôr myslíme strach – útek – odmietanie.

Veľa rozprávame o láske a pri tom skôr rozprávame o podriaďovaní si/sa a nezlomných pravidlách – podmieňovaní.

Sloboda a láska sú. V mojom vnímaní nepotrebujú podmienky, alebo pravidlá. Pravidlá a podmienky vnímam skôr ako pomôcky – nástroje, ktoré sa stávajú zničujúce, ak sa z nich spravia nezvratné – neohybné zákony – povinnosti – obmedzenia („toto musím“ – či chcem, alebo nie).

Ego je tiež veľmi potrebný nástroj – priateľ, ale ak ho povýšim na jediné Ja, ktoré je, stvorím zároveň najväčšieho tyrana a bojka o život vo vesmíre.

Všetko sú to pre mňa ale veľmi užitočné a potrebné nástroje, ale je užitočné to o nich vedieť… že sú nástroje, nie nemenná „pravda“ – pravdúca, na večné veky, aleluja a nikdy inak….hihihihi

Sloboda, alebo ak chcete dovolenie si, byť sám sebou, mi umožňuje mať sa úprimne rád, mať úctu voči sebe – všetkému, čo Ja tvorí a preto ja potrebujem vnímať slobodu (dovolenie si, úprimnosť) v každom svojom nádychu. V každom svojom nádychu cítiť tú obrovskú „lásku“, ktorá sa vleje do mojich pľúc a obdarí ma ďalším životným cyklom výdychu. Rozleje sa do celého môjho tela a na moment tam zotrvá a potom ju celú bezpodmienečne a slobodne opäť vydýchnem a vrátim celku, aby sa tento nádherný tanec mohol opäť v celej svojej kráse zopakovať. Tým, že vdychujem vzduch vôkol seba, vdychujem čiastočne aj to, čo si ty práve vydýchol a tým sa ťa veľmi intímne dotýkam. Je to ako milovanie s jednotou. Neustále sa vzájomne všetci veľmi blízko (najbližšie ako sa dá) dotýkame. Ja vníma ty ako súčasť bytia.

Snažiť sa žiť v neslobode, je ako snažiť sa prestať dýchať. Schválne, skúste to, ako dlho to vydržíte….hihihi. Dýchanie je pre mňa vnímanie duality a singularity súčasne. Dýcham boha, dýcham teba, dýcham život. Prijímam svoje „nie ja“ tým najintímnejším spôsobom a živím ním svoje Ja a naopak. Je to esencia môjho života, až potom je voda, až potom je jedlo, rodina, majetok, kariéra, atď. Stále znova a znova sa nadychujem a ak sa mi niekto toto moje právo (slobodu) snaží vziať, bojujem o neho až do posledného dychu. Ani smrť v tomto nie je výnimkou. Aj s ňou „bojujeme“ až do posledného dychu. Vždy. Také je to pre nás dôležité – dýchať (aspoň teda zatiaľ). Je možné, že toto je aj dôvod, prečo sa väčšina ezo techník motá okolo dýchania. Preto možno boh „vdýchol“ život Adamovi. Je to prvý a posledný krok v „živote“ človeka. Alfa a omega. Sloboda, láska, dýchanie – rovnováha, harmónia, súzvuk.

Koľko krát za deň sa pozastavím nad svojím dýchaním? Beriem to ako niečo nádherné a vzácne, alebo je to skôr nepodstatné a druhoradé? Dýcham rýchlo, či pomaly? Lapám po dychu, alebo sa ním dusím? Ako sa cíti moje telo, keď sa na chvíľu zameriam na svoje dýchanie? Ako sa dvíha môj hrudník? Ako to vnímam? Ako vnímam (svoj) život?

Sloboda, láska a dýchanie

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: