Môj básnický začiatok, čo mi včera napadol, som zabudla. Tak začnem so spísaním faktov a potom pridám emócie. S faktami ja môžem. S emóciami sa už ako-tak kamarátim, čo voľakedy tak nebolo. Alebo to zmiešam. Nejdem podľa 5P, ale chronologicky, lebo by som vás, a myslím že hlavne seba, domotala.

Dávno, pred dvoma-troma týždňami…

Sobotňajší ranný bazár, nové známosti, smiech, spoznávanie, domáca marlenka, návštevy susedov – dobrý pocit.
Nádherný sobotňajší večer v kruhu priateľov, s vareným vínkom a Yannim z reprákov.

Zdobenie stromčeka, rozmotávanie svetielok, romantika, svetielka na tretí krát a po hodinovom Dadkinom upravovaní konečne na mieste. Dadkin vysnívaný stromček s drevenými a slamenými ozdobami, teplo v srdci, výborný pocit, úsmevy, mierne tanečky (kto si trúfol na Yanniho), mierna únava. Z vínka, cukru a celého dňa.

Tričko vo fáze kreslenia ... ešte nedokončené
Tričko vo fáze kreslenia … ešte nedokončené

Príjemná nedeľa so Soničkou a maľovaním mandalového-tričkového darčeku, babským vykecávaním a chechtaním sa. 😀

Utorok večer,  príchod Sašky a Jodyho po roku. Objatia, rehoty, spomienky na staré časy. Hrejivo.

Streda večer, Tomáš, návšteva  Hainburgského  vianočného trhu s dvoma otvorenými stánkami. Sladký punč s vaječným likérom a šlahačkou, „spermie“ s likérom, kde len najrýchlejšie sú najlepšie, príjemný večer s príjemnými stretnutiami, srandovný stánkar.

Štvrtok ráno spoločné liečenie energiou so Saškou, pripomenutie nášho spojenia a spoločných liečení, hlboké vnemy, vážne témy, slzy, láska, zblíženie, porozumenie, otvorenie cesty.

Neskôr Pantha Rei, nákupy darčekov, vytešovanie sa z kníh, zdielanie. Steak u Kači, ďalšie stretnutie po rokoch, radosť. Bratislavnské trhy, smrad z mäsa, stánky na oboch stranách rovnaké, prechádzka mestom. Mišo pri Alizé, záchvat smiechu so Saškou z uvedomenia si rovnakej reakcie na nerozumenie – priblblý úsmev. 🙂

Piatok večer party na Dlhých, gitary, spev, staré nové časy so Saškou, you-me-him-me, segry-power, spoločné fotky keď sú všetci vytrepaní na jeden gauč. Pokračovanie a únava v aute, my to vzdávame a trielime si to v  teplučkom Soničkinom aute do postele,  ostatní idú ďalej.

Sobota, pomalé prebúdzanie sa, spontánne rozhodnutia, spontánne činy, smer Štiavnické bane. Vianoce s rodinou a najbližšími, krásny rituál, srdcepotešujúce bytie, hojnosť. Vytešovanie sa z darčekov a ponorenie sa do kníh. Mladí vonku, Sonička pri koni, Saška v jazere, my v knihách.

Štiavnické bane, veľká pohoda, zbieranie krištáľov v lese, hmla, veľa jedla. Čajovňa, výborná káva, ležiace posedenie, dilema nájdených ľúbostných listov.  Rozlúčka, návrat ku knihám. Pondelok pravá vianočná pohoda  – stromček, rodina, pohoda, knihy. Marťan. Snaží sa, bojuje, dáva to.

Utorok opäť Hainburg, sláva stavaniu garážových regálov a triedenia skríň. Najsamlepší pocit.

20151211_114358 20151211_114735Piatok výlet s mamkou, návšteva pohanskej brány – Heidentor – v Carnuntum, zaujímavé. V lete tam môžeme ísť meditovať. Večerná meditácia, pokoj.

Sobota letisko, rozlúčka so Saškou a Jodym, klasika, rozlúčkoidný menší smútok a zároveň radosť zo spoločného času.

 

Nedeľa venovaná budúcemu roku, učivo pre školu liečenia energiou, plány na vedomý pôst, rezervácia týždenného pobytu v tme, vzrúšo. 😀

Toľkoto v skratke, v útržkovitých spomienkach.

Spomenula som dilemu ľúbostných listov – otázka na vás. Nasťahujete sa do nového bývania a nájdete vzadu v skrini na normálne nedočiahnuteľnom mieste zabudnutý kopec ľúbostných listov (vidno podľa vrchnej obálky) bývalých obyvateľov obydlia, ktorých ste v rámci prebratia obydlia spoznali. Ako by ste sa zachovali? Čítali by ste, nečítali? Vrátili, nevrátili listy? tu je menšia anketa:

Ako by ste sa zachovali?
  • Add your answer

Vďaka!

Do komentárov by ste mohli aj napísať, aké rôzne dilemy by ste mali 😀


Najbližšie udalosti:

6. novembra 2017 - 12. novembra 2017

Mesiac s Archanjelmi - Zdravie, vzťahy, práca a vnútorné vedenie – 06.11.2017 - 03.12.2017 Celodenná

20. novembra 2017 - 26. novembra 2017

Happy Joga – 21.11.2017 17:30 - 18:45
Snívači - Joga spánku a snov – 21.11.2017 19:00 - 20:30
Lucidné snívanie kompaktne – 25.11.2017 - 26.11.2017 18:00

27. novembra 2017 - 3. decembra 2017

Happy Joga – 28.11.2017 17:30 - 18:45

Prihlás sa na odber nášho informačného letáku:

Select list(s):

Som. Žijem. Žijem v prúde života, vnímam ho a pozorujem, pomocou neho sa rozvíjam. Inšpirujem a som inšpirovaná. Pomáham a je mi pomáhané.Vediem Centrum Effata Vita v Hainburgu, miesto stretnutí, seba-poznania a seba-rozvoja.Termíny pre osobné stretnutie – liečenie energiou, anjelskú terapiu, výklad kariet – cez e-mail info zavinac cestaksebe.com.
Spomienky na Saškinu návštevu a anketa o ľúbostných listoch

64 thoughts on “Spomienky na Saškinu návštevu a anketa o ľúbostných listoch

  • 16. decembra 2015 v 17:48
    Permalink

    Dilema lubostnych listov 😀

    Skore Stiavnickej pripadovej studie je nasledovne a nerozhodne, takze zvedavo cakame na dalsie hlasy. Pripojte aj opis mentalneho pochodu, ze preco ano alebo preco nie.

    1) Nezbedna vila, Princ a Dracica by tie listy citali,,este by z nich prach neopadal.
    2) Gurua, Prva Dama a Anglican by ich necitali, a pri tom pomysleni na opak sa nadovazok tvarili zlahka pohorsene.
    3) Vsetci horeuvedeni su slusni ludia a listy by samozrejme vratili 😀

    Odpovedať
    • 17. decembra 2015 v 7:44
      Permalink

      neni tu like tlacitko (doinstalujem ak najdem), uuuplne sa skerim pri tomto komentari 🙂

      Odpovedať
    • 18. decembra 2015 v 10:28
      Permalink

      Co keby si vydala knihu „Santi a jej hlasy“ ?? 😉

      Odpovedať
      • 18. decembra 2015 v 12:53
        Permalink

        Je to dobry napad. Pripomina mi to notoricku konverzaciu, ked sa Edie pytala Andyho Warhola, ako sa ma tvarit.

        Andy Warhol: Just be yourself. /Bud proste sama sebou.
        Edie Sedgwick: Well, which one? / Ved dobre, ale ktorou z nich ?

        Aby si ale rozumel, Nezbedna vila ( ja ich Velicenstvo), Princ, Dracica, Gurua, Prva Dama a Anglican su 3D zivi ludia, iba zachovavam ich aku-taku anonymitu a lyrickost mojho rozpravania 😀

        Odpovedať
  • 16. decembra 2015 v 18:34
    Permalink

    😀 čo sa týka čítania cudzých ľúbostných listov je to u mňa skôr otázka kedy, ako či áno, alebo nie 😀

    Indina Jones a Bojovník majú 1 úžasnú spoločnú vlastnosť a to je zvedavosť, takže oni jednoznačne hlasujú za áno.
    Rebela sa netreba ani pýtať, ten už čítal ešte ani nikto netušil, že nejaké listy sú. 😆
    Decentný pán, Suchár, Radikál a Puritán síce zdanlivo majú jasno, čo sa týka spoločenských noriem, ale tak isto majú aj svoje úchylky, takže tu by som sa tiež veľmi nespoliehal na ich lojálnosť. Verejne by síce určite hlasovali za nie, ale na tajňáša by doma pri baterke čítali o život :mrgreen:
    Je možné, že Radikál bude preskakovať medzi týmito 2 skupinami, zahmlievať svoju identitu a radikálne meniť svoj názor 😀

    Odpovedať
  • 16. decembra 2015 v 19:10
    Permalink

    :)))) Som veru zvedavaa!
    Predtym som to nestihla, teraz som pridala k clanku mensiu anketu, pre pripadnych anonymnych prispievatelov 🙂

    Odpovedať
  • 16. decembra 2015 v 19:57
    Permalink

    Inak pridavam sa do klubu: kazdy o tom svojom 😀 hihihihihihihihihi

    Odpovedať
  • 16. decembra 2015 v 21:04
    Permalink

    …ľúbostné listy sú niečo ako psie granule pre záprahové psy v období pretekov. Koncentrát nasýtený energiou, proteinami, vitamínmi od výmyslu sveta – v tomto prípade navyše korenený slušnou dávkou hormónov a zahustený silnými emóciami.

    …určite by som ich nečítal, význam majú iba pre tých, čo spoločne tvorili receptúru a miešali kašu :). A určite by som ich vrátil – podľa možnosti dajako taktne a diskrétne. Vlastne jeden by som si prečítal – to aby som mal jasno, komu ich vrátiť a nespôsobiť omylom explóziu, pretože hlavné postavy tejto korešpondencie vôbec nemusia byť na 100% totožné s párom obývajúcim dom pred vami.

    …vlastná skúsenosť : s mojou prvou manželkou som bol ženatý neuveriteľne krátko, ale pred tým sme spolu chodili asi sedem rokov , z toho päť sme každý študovali v inom meste., takže aj naša korešpondencia nadobudla podobu statného balíčka – o čo menej sme boli spolu, o to viac túžob obsahoval. Po rozvode som si nikdy znovu neprečítal ani jeden z listov, napriek tomu mi trvalo asi dvadsať rokov , kým som ich bol schopný vybrať zo skrine, zaniesť na kopec a pomaly prikladať na oheň pozorujúc dym stúpajúci k oblohe, unášaný vetrom nevedno kam…
    Pokúšal som sa vcítiť do situácie, že by ich niekto našiel. Predstava , že by ich niekto čítal, bola veľmi nepríjemná, asi ako by sa mi niekto prehraboval vo vnútornostiach. A predstava , že by ich niekto vyhodil , tiež nebola bohviečo, lebo to som mohol urobiť iba ja a iba vtedy , až nastane ten správny čas – v mojom prípade to trvalo dvadsať rokov.

    P.S: Yanni je fajn !

    Odpovedať
    • 17. decembra 2015 v 7:50
      Permalink

      Komu patria bolo vidno na prej obalke. Prijimatel manzel a odosielatel manzelka. S tym diskretnym vratenim .. to sa nam uz nepodarilo 😀 … Odvtedy sme pani manzelku nevideli.

      P.S. Best of Yanni nas aj v nejakych meditkach bude sprevadzat, uz robim vyber 🙂

      Odpovedať
  • 16. decembra 2015 v 22:15
    Permalink

    Vyhodit z fleku. Stare lubostne listy su o nicom. Pre tych co ich pisali este ovela viac ako pre nezainteresovanych. Preto ich tam nechali…nie zabudli. Podla vsetkeho aj zabudli ze ich chceli vyhodit. 😉

    Odpovedať
    • 17. decembra 2015 v 7:47
      Permalink

      Podla mna boli zabudnute. Nie len v dome, ale aj ze vobec este existuju 🙂

      Odpovedať
    • 17. decembra 2015 v 9:31
      Permalink

      ….ron, pokojne to môže byť aj tak, ako si napísal, ale takisto to môže byť úplne inak. Kto si ale ty , aby si rozhodoval o cudzom majetku ( navyše značne intímneho charakteru ) žijúcich ľudí, ktorých poznáš ?

      Odpovedať
  • 17. decembra 2015 v 10:08
    Permalink

    hehehe, krása …. koľko ľudí, toľko chutí, významov, pravidiel…nekonečná pestrosť 😀
    Hlavne keď som možno suma niekoľkých divadelných postáv a niektoré z nich si ani neuvedomujem. 😆
    Pekné na tom všetkom je, že sa z toho dá potom skladať mozaika. Síce nie je dôležitá, ale môže to byť celkom taká kreatívna zábavka na celý život, alebo kľudne aj niekoľko životov. 😛

    Napr. ja mám rád spomienky. Výnimočné miesto majú u mňa tie bolestivé (teraz už áno). Obsahujú totiž esenciu z pre mňa veľmi dôležitých zážitkov/odkazov. „Vyhadzovanie a spaľovanie“ (spracovanie/strávenie) sa tak môže udiať iba za veľmi výnimočných podmienok, na ktoré potrebujem tiež najprv dozrieť a sám si ich pripraviť/nastaviť.

    Vyzliecť sa na verejnosti do naha, nie je jednoduché cvičenie (aspoň pre mňa nie-ešte som to nedal 😆 ) a nie je ani nevyhnutné pre tých ostatných, to takto robiť. Mne sa ale v teórii osvedčilo v 1 veci a síce, že kým som sa niečo bál odhaľovať, bolo mi jasné, že mám potrebu skrývať – spracovať/stráviť.
    Ak mám potrebu niečo radikálne vyhadzovať, je tam opäť potreba niečoho sa možno až „teatrálne“ zbavovať a teba opäť iba iná forma zahovárania/skrývania tej pravej podstaty/bolesti/spomienky/zážitku.
    Nechcem tým naznačovať, že je to jednoduché, resp. dôležité cvičenie … ale môže byť, ak sa s tým naučím/chcem pracovať.

    Až keď „upratanie“ spomienky nie je sprevádzané žiadnym výnimočným pocitom (kŕčovitým putom), resp. je sprevádzané zdravým smiechom-radosťou, alebo takým ľahkým otcovsko-materinským úsmevom (vo vnútri), viem, že je pripravená na „akášu“ a môžem ju v podstate aj zabudnúť (nie žeby sa také niečo „de facto“ dalo). To je ale iba môj spôsob (predstava) vysporiadania sa s témami a preto aj teraz tá roztopašná zvedavosť, lebo už si viem predstaviť hrabať sa „asertívne“, ale za to detinsky šťastne a zvedavo v mojich a teda aj cudzích vnútornostiach a nemať pri tom pocit, že sa je treba schovávať, alebo nebodaj hanbiť…môžem sa tomu naplno odovzdať a prostredníctvom toho si to vychutnať.
    Práve naopak, ak sa nás hrabe viac, máme väčšiu šancu niečo zaujímavé objaviť. 😀

    Je to ako ten príbeh keď dieťa na ulici vidí beznohého s protézou na 1 nohe kráčať a dotyčný má kraťase, čiže protézu je jasne vidieť. On je vyrovnaný so svojim osudom, resp. chce, aby ho svet videl takého aký je a dieťa je zvedavé a už aj ukazuje prstom tým správnym smerom a kričí na mamku, „mami ahaaa, čo to jeeeeee?“ – ťahá ju na miesto činu a mamka sa ide od hanby prepadnúť a zahriakne svoju ratolesť, že je to neprístojné správanie a celá červená uniká zo scény s tlakom 150. Dieťa len nechápe čo sa vlastne stalo a otáznik ale zostáva a k tomu možno aj nový plán…“na budúce, keď ho stretnem bez mamy, určite sa opýtam a možno mi dovolí aj dotknúť sa…waaaau“ 😀

    Žijeme vo fascinujúcom svete záhad a tajomstiev, ktoré môžeme objavovať so zatajeným dychom a ako náruč doširoka otvorenými všetkými zmyslami ….. mňaaaam 🙂

    Odpovedať
    • 17. decembra 2015 v 13:32
      Permalink

      …Iskra,
      neviem, čo si mám predstaviť pod pojmom byť pripravený „asertívne“ sa hrabať v cudzích vnútornostiach. V prvom rade by s tým mal byť dotyčný oboznámený – pokiaľ teda má ísť o legálnu aktivitu a ak súhlasí ochotne ti to ukáže sám aj bez prehrabávania. Ak nie a ty to urobíš na tajnáša, je to podľa mňa hrubé narušenie jeho osobného priestoru, jeho duševnej aj citovej integrity – v najmiernejšom prípade to môžem nazvať chuligánstvom. A v prípade , že sa to náhodou dozvie mu to navyše môže spôsobiť nenapraviteľnú traumu, pretože iba on vie, s čím je a s čím nie je vyrovnaný v prípade negatívnych spomienok, čo je pripravený pustiť a čo nie, atd. A dokonca aj tam, kde spomienky zachytené v listoch majú ten najkrajší a najľúbeznejší charakter, sú len a len majetkom zmieneného páru – pokiaľ ten nerozhodne inak.
      Takže tak ako považujem súhlas vlastníka potrebný pre situáciu vyhodiť / nevyhodiť ( v ronovom prípade ), rovnaký súhlas považujem za potrebný aj pre situáciu čítať / nečítať v tvojom prípade.
      Pre mňa osobne je rozdiel iba v tom , že situáciu, kde ron telefonuje : „Guten Tag Frau XY, našiel som v skrini kôpku vašich listov, budete ju chcieť, alebo ich mám vyhodiť ?“, si predstaviť viem ( aj keď u rona trošku obtiažne 🙂 🙂 ), ale situáciu, kde telefonuješ ty :“Guten Tag Frau XY, našiel som vašu korešpondenciu, pravdepodobne ľúbostného charakteru, budete mať niečo proti tomu, ak si ju prečítam ? Prípadne by som s Vami a Vašim manželom mohol stráviť noc pod jednou perinou, celkom ma totiž zaujímajú vaše sexuálne zvyklosti a praktiky – nakoniec o nič nejde, veď aj tak sme všetci súčasťou všetkého, či nie ?“
      Tak toto si predstaviť dosť dobre neviem. Snáď iba ako komédiu chaplinovského typu, kde zrýchlenými krokmi kľučkuješ medzi pouličnými lampami a smetnými košmi a za zvukov mohutnej paľby brokovníc sa vrháš do studených vôd Dunaja. 🙂

      Odpovedať
      • 17. decembra 2015 v 15:16
        Permalink

        alebo…ziadny telefonat, listy v kontajneri…nechali ich tam lebo boli slabi ich vyhodit sami…rad im tu sluzbu urobim ked mi to nezaberie viac ako 3s

        Odpovedať
        • 17. decembra 2015 v 19:27
          Permalink

          …ja som vedel , že nesklameš 🙂 🙂 :). Ron, ale aj keby si mal slovo od slova pravdu, nemôžeš rozhodnúť za nich. Navyše ty nevieš , ako to oni vnímajú, na akej úrovni to oni chápu a čo to pre nich práve teraz v tomto úseku ich spoločnej cesty znamená, kým ti to oni sami nepovedia. Všetko sú len tvoje domnienky a predpoklady ( Ruiz ), tvoje videnie sveta. Jednoducho nemôžeš skratkovito mieru svojho poznania aplikovať na kohokoľvek iného, nemôžeš druhým uberať právo slobodnej voľby . Dokonca ani tak ušľachtilé veci ako poskytnutie pomoci nemôžeš spáchať len tak, bez toho , aby ťa o to niekto požiadal alebo aspoň ti to dovolil. Dokonca ani tak príjemné veci ako pohladenie, objatie či bozk nemôžeš rozdávať bez súhlasu dotyčného, pretože jednoducho práve môže byť v štádiu, keď mu to výslovne vadí.

          Odpovedať
          • 19. decembra 2015 v 9:23
            Permalink

            Co by sa stalo, keby si kazde „nemôzes“ nahradil slovkom „mozes“? Akonahle mozes, ten druhy ti vlozil tuto moznost do tvojich ruk… ci uz vedome, alebo ne/pod-vedome.
            V tomto svete to clovek moze a este sa aj tak deje – ci to urobi, alebo nie, je uz vec situacie/osoby atd.

            Odpovedať
            • 19. decembra 2015 v 18:59
              Permalink

              …tomuto dosť dobre nerozumiem. Keď si poviem , že môžem niekoho zabiť, tak to aj môžem uskutočniť, ale to predsa neznamená, že mi k tomu dal dotyčný podvedomý, nevedomý súhlas – je to len moje rozhodnutie.

              …s opakujúcim sa slovom “ nemôžeš “ som tiež nebol veľmi spokojný, ale určite by som ho nenahradil opakom „môžeš“ – nevyjadrovalo by to zmysel toho, čo som mal na mysli. Aby to ale bolo logicky čisté,rozšíril by som to do podoby “ nemôžeš, pokiaľ ti oni sami nedovolia“, aby teda bolo úplne jasné ako to vidím.
              Pochopiteľne uznávam , že existuje aj možnosť „môžeš, aj keď ti to nedovolia“, ktorú ovšem jednoznačne vnímam ako akt násilia – v tomto prípade narušenie osobného priestoru, intimity.
              Je to ako keď povieš, nemôžeš niekoho len tak znásilniť, olúpiť, zabiť…a všetci vieme , že sa tak dennodenne deje….takže môžeš, ale s následkami, ktoré sa skôr či neskôr dostavia.
              …jediné, čo naozaj vždy môžeš a nielen môžeš ale priam musíš, je rozhodnúť sa, na ktorej strane budeš stáť, ktorú stranu SILY 🙂 🙂 budeš využívať ( Obi Van Kenobi )
              …robíme to všetci , každodenne a nemusí ísť o dajaké dramatické záležitosti. Je to práve to množstvo každodenných drobných rozhodnutí, kedy často prehrávame a necháme víťaziť pohodlnosť, lenivosť, egoizmus, či nedostatok empatie, bohorovnosť a diktátorské sklony.
              Pravda, veľa vecí pokazíme aj z nevedomosti, v takom prípade je ale vždy šanca ospravedlniť sa , prípadne pokúsiť sa o nápravu – čo tiež ale nie vždy dokážeme , aj keď vnútorne tú potrebu máme.
              A tiež nie vždy dokážeme odpustiť, keď sa náhodou ocitneme v úlohe poškodeného – čo je možno ešte väčšia výzva 🙂

              Odpovedať
              • 21. decembra 2015 v 10:35
                Permalink

                presne ta slobodna vola, moralka, vlastny usudok… bola vyjadrena vetou: „je uz vec situacie/osoby“

                Odpovedať
                • 21. decembra 2015 v 13:09
                  Permalink

                  …pokiaľ je zmyslom tejto debaty iba anketa a percentuálne vyjadrenie hlasov, sme zdá sa na konci. Aj keď jej výsledok je pre malý počet zúčastnených spochybniteľný, vykrištalizovali tu tri veľmi rozdielné vzorce konania sprevádzané prestrelkou argumentov. Apropos chýba mi zdôvodnenie tvoje, ako hlavného aktéra , ktorý jediný konal reálne 🙂 .
                  To hlavné do čoho sa debata zvrtla sa podľa mňa točí okolo osobnej slobody jednotlivca. Tá je v teoretickej rovine absolútna, máme ju priamo od Boha a ani on nám do našich rozhodnutí, do našej voľby nekafre ( touto úchylkou podľa mňa netrpí 🙂 ) V praktickej rovine ale moja sloboda končí tam, kde začína tvoja. To, či výsledkom tohto dotyku bude vzájomný prienik (tak ako o tom píše Iskra ) , alebo aspoň vzájomná tolerancia na vopred dohodnutej hranici, je vždy záležitosťou obidvoch strán. Pokiaľ mám spolunažívať v láske, priateľstve alebo aspoň v tolerancii s ostatnými „absolútne slobodnými jedincami“ nemôžem ich vylúčiť z procesu rozhodovania ani konať v ich záležitostiach za nich. Inak riskujem konflikt a ten myslím nie je v záujme nikoho. To, čo vyčítam Iskrovi aj Ronovi je konanie iba na základe vlastných predpokladov a domnienok ( opäť Ruiz ) Iskra to zdôvodňuje , že : „keď by čítanie mojich listov cudzími nevadilo mne , dávam si právo na ten istý akt.“ To je ako by som ja povedal : „milujem rybaciu polievku , takže ju musíte jesť aj vy“. Alebo ďalej zdôvodňuje: „keď konám vo vibrácii dobra, iba táto vibrácia sa ku mne vráti“ . No, jeden taký tu už bol a bol to iný pánko – robil zázraky na počkanie – a aj tak skončil na kríži, pretože väčšina tú vibráciu nerozpoznala, alebo jej nerozumela a cítila sa ňou ohrozená. U Rona visia vo vzduchu dve otázky. Prvá, či minulosť je mŕtva, ako je o tom presvedčený on a treba sa jej zbaviť – čo je samostatná téma. A potom opäť konanie za iných, ich vylúčenie z rozhodovacieho procesu, absolutizácia vlastného názoru. Takýmto konaním však už „neriešim minulosť“ , ale priam vytváram budúcnosť možnej podoby vzťahu – v tomto prípade medzi starousadlíkmi a prisťahovalcami.
                  Takže takto. Pre úplnosť by nebolo od veci, aby si aj ty Tinka išla s kožkou na trh :), a uviedla, či si konala čiste automaticky na základe vovychovávaných noriem slušnosti, ctenia listového tajomstva a pod. alebo si k tomu pristúpila nejak vedome ?

                • 21. decembra 2015 v 14:03
                  Permalink

                  pripisala som dole, nech je to citatelne 🙂

      • 18. decembra 2015 v 9:50
        Permalink

        Je to všetko možno o fantázii a intimite a ich hraniciach. Ja rozumiem, že sú ľudia, pre ktorých je intimita svätá.
        Nie cudzia intimita, ale ich vlastná.
        Nie že by som medzi nich nepatril. Bol som tak od mala učený, že svoju nahotu mám pred verejnosťou skrývať a že je to hanba sa ukazovať a tak som pochopil, že všetko čo s nahotou súvisí, je intímne a je potrebné to skrývať pred očami verejnosti…nech už to je ktokoľvek, tá verejnosť. Dedukoval som z toho, že láska je tajný a veľmi vzácny dar, ktorého sa ale nie každému musí dostať a treba si ju zaslúžiť a dokonca o ňu bojovať, resp. chrániť, alebo pevne ju držať, keď si unavená sadne aj na mňa…je to krásny koncept 🙂
        Úprimná láska nie je v mojom vnímaní (teraz už nie) vlastníctvom toho, čo to tak vníma a teda nie je čo skrývať, alebo chrániť. Láska je nekonečné energetické pole, ktorému hovorievam aj Boh, alebo ak chceš Starý úchyl. Ako sa dá takéto niečo skryť? Dá sa na to ale hrať, že sa to dá a potom uveriť, že táto viera je pravda a je to krásna hra, tak isto krásna ako predstava „asertívneho“ hrabania sa v cudzích „vnútornostiach“ bez dovolenia.
        Neexistuje žiadne cudzie, lebo všetko som ja. Jediný, kto si potrebuje dovoliť som ja.
        Viem, že čo by som sebe neurobil a to neurobím ani „cudziemu“. Viem ale aj, čo si neviem ešte predstaviť a to isté predpokladám, že si nevie predstaviť ani cudzie, pretože podľa seba meriam všetko naokolo, ale to neznamená, že to je pravda/skutočnosť, je to možno len môj sen o tom, ako to funguje.
        Nehovorím o privlastňovaní si cudzieho, na jeho úkor (ono bude mať teraz menej). Hovorím o zdieľaní…nekonečnom/bezpodmienečnom/srdečnom a láskyplnom zdieľaní. To neznamená, že zanikne právo veta a že už sa nikdy nebudem môcť báť a predstavovať si že niečo existuje, čo vlastním, ale v kútku duše budem vedieť, že je to hra/sen a budem sa vedieť tejto hre úplne oddať a vychutnať si ju celú – do dna. 😀

        Jedna múdra žena, mi minulú sobotu povedala: „muži túžia po slobode a ženy po láske“. Ja som jej na to odpovedal, že je to klišé, pretože ja túžim po oboch, ale v kútku duše tá sloboda hopkala nejako vyššie a tie ženy, čo sedeli okolo mňa, pri slove láska všetky do jednej na tajnáša rozkvitli štastím, ale ja som to kútkom oka zazrel. 😉 Je to o výdychu, ktorý má múžskú kvalitu a nádychu, ktorý má tú ženskú. Hybnej sile (mužovi) a vstrebávaní (žene). Elektrickej energii (mužskej) a magnetickej-gravitačnej (ženskej).
        … a aby to nebolo jednoduché, máme každý oba kanály, ale predsa len možnože muž má trochu silnejší mužský kanál a žena ten ženský a potom aby tá jednota zachovala svoju prítomnosť ešte máme mužsko-mužskú lásku a žensko-ženskú lásku a ešte aj mix medzi tým.
        Hrabanie sa bez dovolenia v intimite cudzieho človeka je možno veľká výzva, ale tak isto môže byť veľká výzva mužsko-mužský francúzky bozk, alebo sex – aspoň teda pre heterosexuálneho muža ako som ja hej. 😆
        Kto určuje legitimitu hranice?

        Odpovedať
        • 18. decembra 2015 v 12:00
          Permalink

          …Je to o výdychu, ktorý má múžskú kvalitu a nádychu, ktorý má tú ženskú.

          Iskra ty si jaky basnik 😉

          Odpovedať
          • 18. decembra 2015 v 12:57
            Permalink

            Iskra je majster svojho pera 😉 hihihi.

            Aj ked spontanne by som ja priradila nadychu kvalitu muzsku, vydychu zensku.

            Odpovedať
              • 18. decembra 2015 v 13:26
                Permalink

                Nič nieje nemožné, ale napr. pri bojových umeniach má úder, alebo blok najväčšiu silu práve vo vrchole výdychu. V karate sa tomu výkriku vraví aj kiai….ale aj toto povedala tá múdra teta a ja jej dosť z toho verím, čiže nie je to z mojej hlavy 😀

                Odpovedať
            • 19. decembra 2015 v 9:26
              Permalink

              Myslim ze tu sa vydych ako muzska kvalita vnima z pohladu – aktivita, davanie – symbol kruhu a z neho sipky hore – smerovanie smerom von (dava geneticky material) a nadych ako zenska kvalita ked zena prijima, smerovanie do vnutra.

              Odpovedať
        • 19. decembra 2015 v 20:22
          Permalink

          …“ Viem, že čo by som sebe neurobil, neurobil by som ani inému „…..áno, toto je dobrá štartovacia pozícia pre aktivitu na poli medziľudských vzťahov. Ale len toto nestačí, pretože každý človek má trochu ( alebo aj úplne ) iný playlist možného a nemožného, iné neošetrené alebo precitlivelé miesta a preto je tu reálna možnosť, že aj tvoj najčistejší úmysel vykonaný v záchvate všeobjímajúcej lásky skončí katastrofou. Pritom stačí tak málo – použiť formulku : nevadilo by vám, mali by ste niečo proti a pod.
          V našej spoločnosti to nazývame ako slušnosť, vo vysokých kruhoch priam protokol, ale zmysel a pôvod toho je ďaleko hlbší – ide o holé prežitie. Skús vstúpiť do teritória býkovi, alebo hoci len baranovi či malému ratlíkovi na „jeho“ dvor bez toho, aby ste si to vopred “ neprekonzultovali “ a “ nedohodli si “ podmienky a mieru tolerancie 🙂 . A u ľudí to nie je inak, rozdiel je iba v počte a rôznorodosti “ ihrísk “ na ktorých sa stretávajú naše záujmy. Takže tu máš aj odpoveď na svoju otázku :“ Kto určuje legitimitu hranice ?“ Sú to vždy obidve (resp. všetky )zúčastnené strany . Iba že by si zastával názor, že pravdu má ten ,kto drží v ruke kolt :), ale to už sa posúvame zjavne inam 🙂

          Odpovedať
          • 20. decembra 2015 v 11:56
            Permalink

            Môže to byť tak ako píšeš, ale aj slušnosť je iba externá norma, ktorú si každý interpretuje po svojom. Chápem, že nahliadnutie do intimity iného človeka, bez jeho povolenia, je z tvojho pohľadu spoločenský lapsus, ergo útok, voči (tvoje)j osobe, aj keď sa ťa to vlastne osobne netýka. Ja vlastne tiež iba teoretizujem, nakoľko som takéto niečo ešte nikdy neurobil (nemal som odvahu), ale mám taký pocit, že by som to teraz už dokázal. Nie v zlom a aj keď by si to niekto zle vyložil, bola by to hold moja zodpovednosť, za moje konanie a ja by som sa s tým potreboval vysporiadať.
            Ja sa nechystám nikoho zachraňovať, okrem mňa samého, ak to vôbec potrebujem.
            Vnímam to tak, že keby existovali moje ľúbostné dopisy a niekto koho nepoznám, by si ich prečítal, nevadilo by mi to a teda si sám dávam právo na ten istý akt. Určite nie je nevyhnutné, aby s tým súhlasil aj niekto druhý.
            Ja verím v zákon rezonancie a teda, ak ja konám vo vibrácii dobra a dajme tomu tej tebou spomenutej všeobjímajúcej lásky, len táto vibrácia sa ku mne vráti späť. Ak je motívom mojej činnosti niečo iné a ja si len myslím, že je to láska, príde niečo iné a ja sa prostredníctvom tejto skúsenosti budem môcť naučiť, ako sa koná, keď si len myslím, že to robím z lásky, ale v skutočnosti je to pokus uchmatnúť si niečo na úkor niekoho druhého, povýšiť, alebo ponížiť sa. To isté je to na úrovni myšlienky a svetonázoru. Ak budem na niekoho tlačiť, aby zmenil svoj názor, bez toho, aby sám chcel a mal záujem zrovna o ten mnou uznávaný koncept, vráti sa mi tá istá energia a niečo bude tlačiť na mňa, aby som sa zmenil, aj keď vlastne nechcem, ale môžem sa samozrejme mýliť, to právo si ponechávam. 🙂

            Odpovedať
            • 20. decembra 2015 v 13:33
              Permalink

              …takže ty na svojej úrovni poznania by si si to prečítal ( keby si mal odvahu ). Takže ide tvoju odvahu ? o tvoju zvedavosť , čo sa stane? o tvoje poznanie , inšpiráciu , čokoľvek. Kde je druhá zúčastnená strana tejto interakcie ?
              Ron na základe jeho poznania dospel k tomu že minulosť ako taká je bezcenná a treba ju neodkladne zahodiť nech už sa týka kohokoľvek. Zasa sa pýtam, kde je druhá zúčastnená strana ?
              Ja zastávam názor, že sa ma cudzia korešpondencia netýka, ale keďže neviem, ako si jej existenciu a obsah cenia jej autori, s radosťou im ju vrátim a prenechám rozhodnutie na nich. V mojom rebríčku poznania a hodnôt na to dokonca majú jedine oni právo a keby som ( čiste teoreticky )z akéhokoľvek dôvodu zatúžil preštudovať si obsah, vypýtal by som si povolenie.

              No aspoň, že všetci konáme s najlepším úmyslom, keď už nič iného 🙂 🙂

              Odpovedať
              • 20. decembra 2015 v 17:29
                Permalink

                Som suma mojich skúseností. Verím v seba a svoju súdnosť. Odvaha je mojou kľúčovou témou a je pre mňa hodná tejto témy. Je to krásna cnosť. Odvaha dovoliť si, oslobodiť sa od zákazov a spoločenských noriem, ktoré so mnou už nerezonujú. 🙂
                Pozerať sa v zrkadle do svojich očí a vidieť lásku a krásu a objať sa z celého srdca ako dokonalý jedinec/bytosť. V takomto stave sa podľa mojej skúsenosti nedá niekomu/sám sebe ublížiť a ak by som aj prenikol za zdanlivú hranicu, nebude to vnímané ako narušenie priestoru, ale ako vzájomný prienik (vesica pices). Prienik je aj táto diskusia a je úžasná, krásna a miestami divoká-neskrotná-slobodná-silná-múdra a samostatná, ako život sám. Milujem svoj život! (ďakujem Louise 😀 )

                Odpovedať
    • 17. decembra 2015 v 15:44
      Permalink

      Pritomnost je old news, minulost tak ako si ju pamätas je len priblizna predstava o tom co bolo. Takze citat vlastne listy z obdobia ked ja som bol niekto iny a osoba ktorej sa to tyka tiez je o nicom, v sucasnosti uplne nerelevantne, nulova energia, tma. Takze kontajner rules..
      Co sa tyka citania cudzich listov, to je nieco podobne ako pozerat Argentinsku telenovelu. Pre citatelov cervenej kniznice uplne zuzo…. Inak = kontajner.
      Ked tam Tina napisala ze anketa…ja ze aka blbost, sak na to nikto nebude reagovat…ty brdo…jaka diskusia… 😉

      Odpovedať
      • 19. decembra 2015 v 9:33
        Permalink

        Co myslis vetou „pritomnost je old news“?
        Pri citani starych listov mam inu skusenost – mali sme stretavku zo zakladnej skoly po 20. rokoch. Ja som mala velmi dlho odlozene listocky, ktore sme si vymienali s chalanom, s ktorym som chodila. Boli u nasich na Slovensku v krabiciach s mojimi starymi vecami. Nasi sa stahovali a tak som prisla robit poriadky a listocky, aj ked boli srandovne a zaujimave, som vyhodila. Nechala som si pamätnicky a fotky. No a ako sme mali tu stretavku, sla som do krabic pre tie pamätnicky a nasla som tam jeden takyto listocek pomedzi a zobrala som ho so sebou. Na stretavke som ho dala dotycnemu precitat – a on sa mi so slzami v ociach podakoval – a povedal, ze az teraz rozumie, preco sa mu po 13. rokoch rozpadol vztah. Boli tam vzorce spravania sa, ktore neodlozil a nadalej ich zil. Podla jeho slov tento listocek bol „dar z hora“.

        Odpovedať
        • 21. decembra 2015 v 14:28
          Permalink

          „“dar z hora”..preco nie? Ma na to vsetky atributy. Jeden listok mal byt niekde vyhodeny, prezil, ty si ho v istom momente niekomu ukazala, dotycny mal pocit ze je to prave ten bod v ktorom nieco pochopil a dovolil si vyronit slzu? Je to potvrdenie validnosti minulosti a starych listov? Pre mna nie. Ano su nedoriesene traumy ktore si nosime so sebou a su body v ktorych sme „ochotni“ nieco pochopit. Podarilo sa, fajn, mozno si to este aj rano pamätal. Ale ako to suvisi s touto diskusiou? Minulost je za normalnych okolnosti o nicom. Ale su (terapeuticky potrebne) vynimky, toto bola mozno jedna z nich.
          Avsak nemyslim si ze nas cely zivot by mala byt terapia minulostou. Pritomnost je old news, lebo to sa uz stalo. To co si teraz myslis je tvoj zajtrajsok. A preto sa treba zamerat na to co tvoris teraz svojimi myslienkami a nie na to co prave teraz vidis okolo seba (a logicky teda tiez nie na to co bolo vcera)

          Odpovedať
          • 21. decembra 2015 v 14:36
            Permalink

            Myslim, ze presne touto vetou si to vystihol: „Minulost je za normalnych okolnosti o nicom. “ … za normalnych okolnosti … a potom su tu tie vynimky, ktore spominas.
            Myslim, ze aj ked nebudeme smerovat nasu pozornost vedome do minulosti, aj tak si nas roznymi cestami najde, ak tam (alebo z nej) mame nieco riesit (ci uz vratenymi listami, alebo listockami, alebo nejak inak).
            Pohlad okolo mna mi moze pomoct uvedomit si moje minule myslienky. A tym mozno aj skorigovat moje terajsie myslienky 🙂

            Odpovedať
  • 17. decembra 2015 v 16:46
    Permalink

    Viete co mi je na tom najvascia sranda? Ze Stary uchyl to nakoniec aj tak zorganizoval po svojom 😀 Lebo baby tie listy vo vsetkej pocestnosti necitali. Napriek tomu ta pani zije v presvedceni a svojej realite, v ktorej ich ony precitali hihihi.

    Joj, a Ron – moja skusenost je, ze minulost je sakra ziva, pokial ma emocionalny naboj.

    Odpovedať
    • 17. decembra 2015 v 19:45
      Permalink

      …s tým, že minulosť žije, pokiaľ má emocionálny náboj samozrejme súhlasím, ale ten , ktorého nazývaš Starým úchylom nič neorganizoval. Sú to naše činy a naše voľby , ktoré nás neustále zaplietajú do reťazca príčin a následkov a zdá sa mi detinské viniť Starého pána z organizovania podobných intríg. Bola to len jedna z mnohých neobyčajne obyčajných situácií, do ktorých sa dennodenne dostávame a aj keď sa nám ich nepodarí vždy na prvý krát vyriešiť citlivo a s rešpektom k ostatným, výsledkom by malo byť poučenie o možnom dosahu našich činov – v tom vidím zmysel debaty.

      Odpovedať
      • 17. decembra 2015 v 20:19
        Permalink

        Nemtudom. Ja o hruskach, Ty o jablckach.

        Nasli listy. NECITALI ich. Vratili ich majitelom, lebo meno bolo na obalke. Pani sa nikdy nespytala, ci ich baby citalil. A predsa odvtedy zije v predpoklade, ze ich citali. Jake poucenie si akoze baby z tohto maju zobrat?

        Takze: to, ze tie listy neprecitas, niekedy nezmeni nic na tom, ci si ten druhy bude mysliet a zit v tom, ze si ich precitala.
        Technicky vzate ta pani mozno zomrie s vedomim, ze jej listy niekto cital. Tym vytvorila realitu pre nu velmi validnu. Ako v tomto konkretnom pripade zalezalo na tom/nieco ovplyvnilo, ci baby tie listy precitali ?

        Odpovedať
        • 18. decembra 2015 v 0:11
          Permalink

          …táto story je už dosť stará ( niekedy z obdobia sťahovania ) a pokiaľ si dobre pamätám ako mi to vtedy Tinka reprodukovala, pri predávaní listov z rúčky do rúčky došlo k tomu, že Dadka náhle zatúžiac po konverzácii v nemčine sa otočila smerom k spomínanej dáme s otázočkou : “ Liebesbriefes ??? “ Pokiaľ sa k tomu ešte nebodaj pridali niektoré nonverbálne prvky komunikácie ako úškrn , alebo náhly tik, ktorý spomínaná dáma mohla v panike vyhodnotiť ako spiklenecké mrknutie ( ale to už neviem, nebol som pri tom 🙂 🙂 🙂 ), semienko negatívnej energie bolo zasiate. A tá energia len tak nezmizne, trpezlivo bude čakať až nadíde jej čas , aby mohla formovať budúcu situáciu , rozhodnutie, vzťah. Takže žiaden úchylný organizátor , iba zákon akcie a reakcie. Preto som v prvom komente napísal, že by som hľadal cestu ako listy vrátiť taktne a diskrétne a preto Tinka reagovala slovami , že v tomto bode to až tak dobre nezvládli.

          Odpovedať
          • 18. decembra 2015 v 10:33
            Permalink

            Uff…pri tom ako to ty riesis bolo fakt najjednoduchsie ich z fleku vyhodit. Nikto by si nic nemyslel, nikomu by nic nechybalo….ale zial…len ty by si si robil vycitky. Inak povedane…poznas z tvojho pohladu vobec riesenie pri ktorom by si sa do konca zivota citil v pohode?

            Odpovedať
            • 18. decembra 2015 v 17:47
              Permalink

              …áno Ron, od samého začiatku , o ňom píšem stále dokola. Ešte raz sólo pre teba : nečítať, vrátiť – taktne diskrétne. Jovan Winetou ?

              Odpovedať
              • 19. decembra 2015 v 9:14
                Permalink

                …uznávam, že moje riešenie má oproti tvojemu aj nevýhody :

                1.) človek musí zliezť z piedestálu vlastnej neomylnosti a autoritárstva
                2.) zaberie to trochu viac času ako 3 sec. 🙂 🙂 🙂

                Odpovedať
                • 21. decembra 2015 v 13:04
                  Permalink

                  “ …zliezť z piedestálu vlastnej neomylnosti a autoritárstva“
                  takto ma vnimas? fiha, jaka sila slov o ktorej ani neviem 😉
                  Neber si to tak. O nic nejde ako vzdy, toto je len diskusia. Aka bola realita uz vieme. Takmer tak ako si si zelal ale nakoniec sa to predsa len zrtlo….a to je prave ten problem. Pod kontrolou mame len to co robime a myslime si my, ale nikdy nie to co si myslia druhi. Takze kludne aj s najlepsim umyslom vratit, ale ked zazries iskru podozrenia v tvari dotycneho…tvoj koncept vo vsetkej pocestnosti zlyhal. Mne to vyludi len usmev na tvari ale ty sa tym budes ocividne trapit dalej. Z tohto pohladu, ci si tie listy predtym precitam a skopirujem je jedno. A teda ci ma budu podozrievat ze som ich cital alebo nie…je uplne jedno. Lebo ich pochybnosti nie su moj problem, len ich. Vo vsetkej taktnosti a diskretnosti im nemozem zabranit. Cize su mi fuk. (moderne sa to pise ako fuck)

                • 21. decembra 2015 v 13:44
                  Permalink

                  …Ron, vôbec si to neberiem osobne, dokonca mám pochopenie pre tvoje aj akékoľvek iné jednanie . A ani ja nie som neomylný a tiež som už v živote pokazil , čo sa dalo. A možno práve preto ako s vekom postupne prenikám do súvislostí, narastá vo mne pocit zodpovednosti za vlastné činy – aj keby išlo o maličkosti z oddelenia “ fuck“
                  A keď to aj napriek tomu všetko vypáli inak, nuž aj takéto veci sa stávajú, ale nemusím v sebe niesť pocit viny. Sú ľudia , ktorí budia dôveru za každých okolností a sú aj smoliari, ktorých bude každý, vždy a všade podozrievať.
                  Vieš, keď som bol mladý :), chodili sme s kámošom za babami. On bol taký ťuťko, kdežto ja som mal takú voľajakú iskru v očiach. Reálne skóre bolo také , že on balil baby ako na bežiacom páse – ja len horko , ťažko. No a keď som začal pátrať po príčine, bolo mi jednou slečnou vysvetlené , že on je ten seriózny, kdežto mne ide určite len „o jedno“ – že veď mi to kuká z očí 🙂 . Pritom opak bol pravdou – on svoju ženu podvádza dvadsať rokov, ja mám vo zvyku byť ten verný pes, ale dodnes mi to žiadna neverí 🙂 🙂 🙂

          • 18. decembra 2015 v 16:12
            Permalink

            Inymi slovami si prave Dadke oznamil, ze nie je sposobila vybavovat zalezitosti takto delikatneho charakteru po nemecky? 😀

            Odpovedať
            • 18. decembra 2015 v 16:14
              Permalink

              Si Ty teda gentleman 😉 Byt Dadkou, nabuduce Ti nedam kolac :p

              Odpovedať
      • 19. decembra 2015 v 9:36
        Permalink

        Tu mam pocit, ze pisete o dvoch roznych pohladoch viery/presvedcenia/nahladu:

        Jeden pohlad (Santi) – Nejaka vyssia sila tu to organizuje.
        Druhy pohlad (Jool) – Ja som ta vyssia sila /sucastou vyssej sily, ktora to tu organizuje.

        Myslim, ze je to celkom dobry namet na dalsiu anketu, co poviete? 😀

        Odpovedať
        • 19. decembra 2015 v 20:37
          Permalink

          …ja mám pocit, že potom ako som príhodu doplnil o jeden malý, ale zásadný detail ( aj keď úplne negentlemansky , to je fakt 🙂 🙂 ) sme sa už so Santiguadou pochopili – pokiaľ nie, môžme pokračovať.

          Nezávisle od toho tvoj námet na ďalšiu debatu sa mi zdá veľmi výživný, tož začni 🙂 🙂 🙂

          Odpovedať
          • 21. decembra 2015 v 13:24
            Permalink

            Chapeme sa od zaciatku, len mne ten detail vobec nepride ani zasadny, ani podstatny.

            Nedivas sa na zvysny kontext.
            Pani vedela, ze Dadka nemecky nehovori az tak bezne.
            Podla opisu bolo volnym okom na obalkach vidiet, o aky druh korespondencie sa jedna.

            Vola sa to tusim benefit of the doubt – prezumpcia neviny. Mame ju kazdy k dispozicii.
            A v pripade pochybnosti nam stoji slobne spytat sa.

            Odpovedať
        • 21. decembra 2015 v 13:16
          Permalink

          JaaaaaiiiiiN 😀

          JA SOM sucastou vyssej sily, ktora to tu organizuje. Aj moja slobodna vola a moje rozhodnutia urcuju kolobeh veci.

          A zaaaroven

          Je takych ako ja viac, priam az niekolko miliard 😀

          A zaaaroven

          Neplavam vo vakuu, ale v mojom ponati vedomom univerze.

          Takze:

          Ja dam svojich 100%, svoje akcie, rozhodnutia. Koresponduje vzdy moja predstava s vysledkom? Nie.

          Co ked, cisto hypoteticky, ta pani prave spracuvava svoj vztah s intimitou; hanbou.
          Majsterka svojho bytia, akou je, chcela a umoznila si vytvorit situaciu a realitu, v ktorej vzniklo porusenie hranic jej intimity a sukromia. To bolelo, takze sa s tym mozno teraz vysporiadava. Toto porusenie je v 3D imaginarne, nerealne; t.j. nestalo sa. Pre pani, tvorkynu svojej reality, je vsak velmi realne a zive. Stalo sa.

          To krasne pre mna je, ze na umoznenie si prezitia tejto situacie nebolo vobec potrebne, aby listy niekto cital.
          Moralka, vychova, cnosti, dobre sposoby, dobre srdcia a laskave umysly spoluhracov nezabranili pani vo vytvoreni si vlastnej reality.

          Vidite tam tu symfoniu ?

          Poznamka editora: ako ste si mohli vsimnut, ziaden Stary Uchyl v tejto verzii nefiguruje.

          Odpovedať
          • 21. decembra 2015 v 14:00
            Permalink

            🙂 , nádherná debata, tentokrát som rád aj za toho Starého pána, napriek tomu že ani medzi mnou a ním to nie je až tak poetické 🙂 🙂 , ale ďalej už pokračovať nemôžem, za chvíľu dorazí ( snáď ) automechanik s náhradnou súčiastkou do môjho korábu a ( snáď ) ho znovu rozpohybujeme a ja konečne vyrazím za rodičmi. Pokiaľ nie, budem musieť nájsť dobrú dušu , čo mi na štyri dni požičia auto, tak mi držte palce. A krásne Vianoce všetkým 🙂

            Odpovedať
    • 18. decembra 2015 v 10:21
      Permalink

      Suhlasim Santi….moja skusenost je, ze minulost je dovtedy sakra ziva dokial neexistuje pritomnost ktora je sakra este sto krat zivsia!
      Odhliadnuc od toho, kedze mozog nevie rozlisit skutocnost od iluzie (takze ani minulost od pritomnosti ci buducnosti), ak ti to dava emocionalne zivnu podu…so what? just do it… 😉 samozrejme zmysluplna je len vysoko pozitivna emocionalna zivina a nie melancholicke blaboly a ine dusevne zatratenia.
      Anyway, kedze minulost sa tvori v pritomonosti, velku vahu by som tomu nedaval…teda tej negativnej…keby si mala nahodou pokusenie sa do nej ponorit.

      Odpovedať
      • 18. decembra 2015 v 13:01
        Permalink

        Jaaa neznam pokusenie; to ona ma drzi za backoru a ne a ne sa jej striast 😀

        Inak vaz slova, o com by som asi tak potom pisala, ked mi zatrhnes melancholicke blaboly ???

        Odpovedať
        • 18. decembra 2015 v 13:14
          Permalink

          mozno by stacila kniha „Santi – navod na pouzivanie“
          😉
          teraz ma dilemu ja
          a) oslobodit ta od veze, od temnot minulosti a od roztriestenej napovedy tvojich hlasov
          b) alebo mat radsej fun na Internete
          🙂

          volim (ciste sebecky) b)

          Odpovedať
  • 21. decembra 2015 v 13:22
    Permalink

    Idem pisat tutok dole, tam hore to uz asi nebude citatelne 🙂
    Moja koza na trh je: konala som na zaklade vedomia: „do toho ma nic neni“.
    Bola som veeeelmi zvedava – kedze tie obalky boli vselijako farebne (boli v sacku a videla som prvu a poslednu a ich okraje boli farebne) – pozrela som som teda vrch baliku a videla som mena (terajsich manzelov, byvalych majitelov). Kazdy den som prechadzala popri tych obalkach a vzdy ma to trklo – ooooooo…lubostne listyy…ooooooo….
    Ale kedze moje vedomie bolo – „do toho ma nic“ – tak som ich nechala lezat na mieste.
    Je to jednoducho presvedcenie, vzorec spravania sa – kedy sa nestaram do druhych. Tak ako nezodpovedam na otazky pre lieceni alebo vesteni o tretich, nepritomnych osobach. Jednoducho to nie su moje veci a viac to neriesim.

    Odpovedať

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: