V marci tohto roku som strávila 4 dni v malinkej, úplne tmavej miestnosti. V tomto článku zhrniem viac-menej vecne, ako som dni v tme prežila, čo mi šlo ľahko a čo bola pre mňa absolútna výzva a aj čo som vôbec nezvládla.

20160316_164337_1
pravá časť izby

Pobyt v tme začínal v sobotu poobede zaškolením kúrenia a vetrania a ďalších potrebných vecí. Po vybalení vecí a menšom rituáli som si aj rovno zhasla. Domček bol čerstvo vyvetraný  a bolo v ňom pekne čerstvo. Poriadne som sa naobliekala v nádeji, že veď zachvíľu tam budem mať teplúčko a útulne. Tá nádej ma musela držať až do konca, mne bolo stále chladno.

Prvá výzva teda bola: chlad. Predpokladám, že tam bolo nejakých 20 stupňov, pre mňa očividne málo. Pár krát som teplotu radiátora zvýšila a vetranie dala na minimum, aj tak som tam bola celú dobu oblečená vo viacerých vrstvách. Dvojo hrubých ponožiek, na legíny ešte tepláky, na body a tričku obmotaný šál a mikina s kapucňou na hlave to istili. Samozrejme som praktikovala dychové a fyzické cvičenia na zahriatie sa, mali ale prínos len chvíľkový. Ďalšia možnosť bola schovať sa pod super teplú perinu, tú som tiež využívala, pokiaľ som už nebola úplne uležaná a usedená.

20160316_164402_1
ľavá časť izby

Priestorovo bol domček približne 2,5 metra široký a na dĺžku ho odhadujem na 3, možno 3,5 metra. Vchádzalo sa cez záchod, kvázi prechodná komora medzi vonkajškom a vnútrajškom. Tade sa podávalo aj jedlo – s tým som sa najprv potrebovala vyrovnať. Zo záchodovej predsiene viedli čalúnené dvere do hlavnej miestnosti – napravo pred zadebneným oknom drevená polica tiahnúca sa až ku koncu domu fungujúca najprv ako stôl a ďalej ako polička, naľavo izbu predeľovala hlinená stena, na jednej strane s priestorom na veci a na druhej strane mini umývadlo. Dva kroky za umývadlom bola sprcha. Od priečky s vecami bol voľný priestor izby, široký a dlhý ako karimatka, na šírku plus šľapa veľkosti 39 :). Jogínsky pozdrav slnku som tam ani s mojou mini výškou 1,58 nedala (Asi trochu blbosť robiť v tme pozdrav slnku, že?). No a na konci izby trónila posteľ, s odklápacou lavičkou (pre prípadné rozšírenie „karimatkového“ priestoru). V tomto mini domčeku som teda mala všetko na dosah ruky a pri cvičení som si vyberala cviky nenáročné na veľký pohyb do strán.

pohľad z postele smer sprcha a wecko
pohľad z postele, vpravo sprcha a vľavo dvere k wecku

V tme ako takej som sa vedela výborne orientovať, vedela som čo mám kde odložené, nalievanie vody, jedenie, alebo hygiena mi nerobili problém. Jedlo v tme mi nechutilo inak, ako za svetla. Odkedy som bola na surovej strave vnímam vedome chute, doma solíme málo, jediné čo nepoznám sú rôzne ryžové alternatívy ako quinoa a ako sa všetky tie guličky na varenie volajú. Na ovocie som chuť nemala (asi kvôli pocitu chladu), skôr sa mi žiadalo teplého jedla – a tak moje prečkávanie dní bolo vedené čakaním na teplé papaníčko (ako ho pán domáci nazýval). Jediný zádrheľ bol v tom, že mi ho nosili až na večer a ja som si aspoň niečo varené chcela nechať aj na druhý deň, kedy to už samozrejme teplé nebolo. Okrem toho, že som mala veľkú chuť jesť niečo teplé, sa mi všeobecne chuť do jedla v tme znížila.

Najväčším problémom okrem chladu bola pre mňa strata pojmu o čase. Vnímala som, ako potrebujem mať určitú štruktúru dňa, štruktúru následností, nejaký pevný bod (ja a štruktúry sú stará známa téma 🙂 ). Za pevný bod dňa som si podvedome stanovila príchod domáceho pána s jedlom a potom to boli menšie muky, keď dlho neprichádzal. Tak som praktizovala vypĺňanie času – okrem veľa meditácii som si pár krát kreslila, snažila sa naučiť cyklické dýchanie pri hre na didgeridoo (podarilo sa mi nacvičiť len aby didge vydalo dokonalý zvuk prdu), fyzicky som cvičila (až som si svalovicu uhnala), písala som denník, skúmala energiu kamienkov krištáľov, čo som mala so sebou a „kukala do blba“.

Nepodarilo sa mi naozaj sa odovzdať pocitu bez času, bez štruktúry. Cítila som sa tam ako kombinácia slepej Arye (zo seriálu Game of Thrones) a Marťana (odporúčam najprv prečítať si knihu a potom až pozrieť film 😉 ). V slepote vyriešiť jednu výzvu za druhou v nádeji, že to raz skončí 😀

Zaujímavé pre mňa je, prečo som si nedala ako cieľ úplné ponorenie a uvoľnenie sa. Ba naopak, spravila som si z toho experiment rôznych činností (Jožko to nazval že „som nepochopila zadanie“ :) ) a keď bol experiment hotový, nevedela som, čo so sebou. Vedela som sa ponoriť do odovzdania a meditácie, ale vždy len na chvíľu. Nebol to stav, ktorý by som si niesla po celú dobu vo vnútri. Skôr to bola jazda hore a dole – kľudu a nekľudu.

Po troch dňoch pobytu bol môj pocit nezmyselnosti vypĺňania času od jedného teplého jedla k druhému taký silný, že som mu podľahla a rozhodla sa na ďalší deň tmu opustiť. Hlavne som sa chcela vyvarovať dlhému čakaniu na večer (teplé jedlo). Nakoniec to aj tak vyšlo tak, že som ešte do večera predsa len čakala v tme. Ale keďže som už bola v štruktúre času, oveľa ľahšie som tým dňom prešla – aj keď sa mi tiež zdal nekonečný ;).

Čo som sa v tme o sebe dozvedela, alebo si znova pripomenula:

  • Fyzické cvičenie mi robí výborne
  • Mojej spiritualite sa nevyhnem
  • Ťažko robím veci, keď mi nedávajú zmysel
  • Kresliť neviem, či v tme alebo na svetle – ale na svetle mi kreslenie robí radosť 🙂
  • Štruktúry mi prinášajú pocit istoty a kľudu
  • Som zhýčkaná mestská pipinka zvyknutá na komfort ako je silno tečúca teplá voda bez špeciálneho pachu (v domčeku šla pomaly a pach bol vajcovkový), teplý domov, alebo nepreležaný matrac a za ten komfort som vďačná, vážim si ho a teším sa z neho

Pár zaujímavostí v skratke:

  • Moja po domácky robená zubná pasta (kokosový olej, xylitol, sóda bicarbóna, éterický olej) svetielkuje v tme keď sa kefkou po nej prejde keď je v stuhnutej forme (vám vravím že tam bola kosa 😉 )
  • Ráno po zobudení som podvedome očakávala kedy sa rozodnie
  • Po spánku som videla steny svetlejšie a rohy tmavšie
  • Výboje statickej elektriny v tme sú ako ohňostroj v priestore

V tme som si prešla fázami pokoja, plaču, radosti, cnenia, vyrovnanosti, spracovávania strachu, odhodlanosti a vzdávania sa. Tie dni boli prázdne a plné zároveň a oboje som si uvedomovala. V tme som si písala aj denník, akurát ho prepisujem. Ak vás zaujímajú moje väčšie či menšie drámy z tmy, spirituálne zážitky, pocity a strachy, alebo moje myšlienkové pochody, čítajte aj naďalej túto stránku, určite ho zverejním :).

Tina

20160316_171051_01

Fotka môjho prvého návštevníka (pri pokuse pohladkať ho ma kusol haha)

Na jeseň v roku 2017 som bola opäť v tme, video o porovnaní oboch pobytov nájdete tu: Video – ako som bola v tme


Najbližšie udalosti:

18. júna 2019

Liečivá vedená meditácia a imaginácia – 18.06.2019 19:00 - 20:30

25. júna 2019

Liečivá vedená meditácia a imaginácia – 25.06.2019 19:00 - 20:30

Prihlás sa na odber nášho informačného letáku:

Select list(s):

1 Comment

Leave a comment

Adresa

Donaulände 17
2410 Hainburg a.d. Donau

Nájdete nás aj na

Nové články priamo na váš email

Copyright © Martina Burgwieser 2019. All Rights Reserved.

%d blogerom sa páči toto: