skydiving-658404_640Včera som chcel napísať článok, ktorý by jasne vyhranil môj názor na zodpovednosť a koncept bojovníka a keď som ho napísal a vyhladil do dokonalosti, až som bol spokojný so svojim dielom, niečo vo vnútri mi povedalo “fajn, je to hotové, môžeš to zmazať”. 😀 Písal som to asi 90 min. a “vynechal” kvôli tom jogu, ak sa dá vôbec niečo vynechať. Bolo to rozhodnutie, ktoré malo svoje následky a ja som ich s otvorenou náručou prijal, nech sú akékoľvek, pretože práve v tom momente, som považoval pre seba za veľmi dôležité dokončiť túto činnosť, ktorej výsledok na koniec počulo iba moje Ja … dá sa vôbec viac? 🙂 Bolo to ako keď budhistický mních trpezlivo “kreslí” svoju mandalu z farebného piesku a na záver v rámci oslavy svojho výtvoru, ju pozametá do koša … a cítilo sa to dobre, takže neľutujem nič. Dnes, teda teraz, som mal chuť opäť niečo “vypustiť do éteru” (nebojte sa, otrava bioplynom nehrozí 😆 ) a tesne pred tým ako som začal písať niečo na novo, mi oči narazili na list, ktorý som napísal koncom apríla, keď veci v mojom živote nabrali väčší spád ako obvykle a ja som to potreboval zachytiť vo forme virtuálneho listu vesmíru – teda mne. 😉 Ako som ho tak teraz čítal ešte raz, akoby sa z neho vytratila všetka ta prehnaná intímnosť a sentimentalita daného okamžiku a zostala iba čistá úprimnosť a srdečnosť (v mojom vnímaní). Čo bolo ešte krajšie, našiel som odpoveď na svoju včerajšiu potrebu vyjadriť sa, ale v takej dokonalosti, ľahkosti a jednoduchosti, že ďaleko predbehla dokonalosť môjho včerajšieho pokusu, pretože pojednáva viac o mne a mojom vnímaní ako o mojich názoroch a predpokladoch. Navyše som to písal v čase, keď som riešil zdanlivo niečo úplne iné, ale už vtedy som vedel, že podstata tohto pokusu je omnoho hlbšia a jeho dosah, omnoho dlhší … a tak ak máte čas a chuť na trochu fikcie, “na zdravíčko”. 🙂

Blúdiace myšlienky, rozptýlená pozornosť. Cesty časom vpred a vzad. Viem ako fungujú zákony a aj napriek tomu splietam pradivo osudu a hrám sa s tou povestnou predstavou „čo keby?“. Vždy znova a znova. Ako keď si skladateľ spomína na „novú“ symfóniu a brnká na struny. Raz na jednu a potom zase na druhú. Strieda rytmus, zdanlivo náhodne experimentuje. Snaží sa nájsť tú pôvodnú harmóniu, ktorá ulahodí jeho (d)uchu – je tak jasná, niekde v diaľke, nevie ju naraz uchopiť. Netrpezlivosť sa strieda s rozvahou. Staré poznanie sa smeje spolu s mladou pochabosťou a hrajú fascinujúcu hru plnú vzrušenia a objavov. Srdce bije ako zvon a oči sú otvorené do korán. Dýcham vzduch na okolo a vnímam ako prúdi v cykloch. Život mi prúdi v žilách, búrlivo, odhodlane a v objatí so sebou. Vnímam chrbát a ramená a ich prirodzenú vzpriamenosť.

worm-1512936_640Sen a skutočnosť a ich nejestvujúca rozpoltenosť. Dve strany jednej mince, „na veky“ ukryté tajomstvo? Poklad v rukách každého. Nepoznaný, zatratený, toľkí ho hľadajú. Hľadiac vôkol seba, dotýkajúc sa všetkého, čo je na dosah. Hranice ktorých múr nikdy nestál. Vymyslené pravidlá, ktorých pravdivosť je skrytá vo večných otáznikoch. Nikto už nevie, kto ich napísal a aj tak sa ich rád držím. Je možné, že všetci trpia Štokholmským syndrómom? Táto predstava je hodná zachytenia na papier vo forme grotesky. Je to ako keď sa držím žeravého železa, ktoré mi páli ruku až do kosti a ja mám pocit, že sa ho nemôžem pustiť, lebo to tak robili už toľkí predo mnou, že nie je predsa možné, aby tomu všetci nepochopili…alebo to len ja nechápem?

Hrdina v zbroji, stojí sám zo sebou, uprostred jasného letného dňa a vidí rôzne obrazy. Ktorým uverí a ktoré zatratí? Na koľko dobre sa už poznám? Ako hlboko sa odvážim cestovať do svojho vnútra, aby som spoznal toho, kto riadi moje kroky? Kto som a prečo? Potrebujem to vedieť … ?!

Moje hodnoty ma smerujú a ja až teraz spoznávam ich pôvod a charakter. Smejúc sa sám nad sebou, niekedy v trpkej grimase a niekedy v radostnom objatí, balancujem jednou nohou na lane. Vek a čas je niečo ako hrdzavá pružina, čo si už nepamätá na svoj účel.

Opäť sediac v sedle, cítim vietor ako prúdi a hebko kĺže vôkol môjho tela a vnímam život, ktorý prináša. S privretými očami si ho vychutnávam, ako sa uprostred diania prelievajú jeho prejavy vo všetkých odtieňoch a melódiách. Naťahujúc ruku za svojim obrazom, letím šírim nekonečnom. Rýchlosť , čas, priestor a štruktúra, ako virtuálny súrodenci na ceste poznaním.

Vnímajúc Tvoju prítomnosť, hrejúc sa medovou predstavou, beťársky špekulujem, čo by som ešte chcel – mohol vytvoriť? Magnetizmus a gravitácia myšlienok. Ich prieniky – vesica piscis. Kvet života vždy bdejúc v mojom srdci mi svieti na cestu ako maják … postupne zdokonaľujem svoju rovnováhu a ohybnosť, aby som si bezpečne a s radosťou mohol užívať plavbu riekou života. Odpájajúc sa zo starého vzorca, ktorý zatuhol v miernu nehybnosť, smerujem svoj pohľad aj k Tvojmu svetlu. Je krásne a jasné a také vzrušujúce. Cítim veľké dobrodružstvo a veľký potenciál nového tvorenia a poznania.

Nerozumiem úplne tomu vnútornému hlasu, ktorý otáča mojim krkom a upriamuje moje oči na konkrétny cieľ môjho záujmu. Tak ako svojho času dávno, môj vnútorný kompas nasmeroval kormidlo istým smerom, teraz obraciam kurz svojho plavidla a odpudivá sila strieda tú príťažlivú, resp. väčšia príťažlivosť uchopila moje slnečné plachty. Sme možno ako kométy, ktoré na seba pôsobia tajomnými gravitačnými silami, ale zároveň obiehame okolo slnka po svojich jedinečných obežných dráhach.

Na chvíľu sa stretneme a obiehame aj okolo seba a potom niekedy zase pokračujeme svojou cestou k slnku ďalej.

above-736879_640Vidím Ťa. Tvoje oči, ruky, tvoje telo a vôňa, či pohyby ma opantávajú a ja mám taký pocit, že je to vzájomné. Točíme sa okolo seba v nežnosti ostychu … tak dokonalo-nedokonalí. Naše oči sa stretávajú a vždy na malý okamih rozpútajú divoký dialóg plný prirodzenej radosti a telesnosti. Vášnivý a harmonický tanec…vibrácie vysielané do priestoru, ladia jedna s druhou a hrajú sa spolu ako vlny na hladine jazera za jasnej mesačnej noci. Hudba znie v mojich ušiach a strieda sa melodráma s romancou.

Nikdy som nechcel blížiť, ale potrebujem sa z nejakého dôvodu naučiť byť v prvom rade pravdivý k sebe a v tom druhom, vedieť nájsť nadhľad v sieti udalostí, ktoré tkám ako majster pavúk. Precítiť množinu možností, ktoré zo sebou každé rozhodnutie prináša. Načrieť do hmly neistoty bez strachu a tak si umožniť vnímať to napĺňajúce napätie v odhodlaní nasledovať svoju intuíciu. Hlavne keď je v prudkom rozpore s mojimi hodnotami.

Toľko krát som Ti už písal list, alebo Ťa chcel chytiť za ruku, ale nechcem to spraviť, kým sa neodpútam zo starých vzorcov – prepojení. Tak verne a láskavo so mnou krúžili v priestore celý život a možno aj viac. Opustiť túto obežnú dráhu bola možno tá najťažšia skúška, ktorou som v tomto živote do teraz prešiel. Aj tak jasne vnímam správnosť svojho smeru, jedno kam ma to dovedie.

Žiaden pád, iba voľný priestor a jeho nekonečná hojnosť. Náruč rodičov, ktorá je vždy pripravená vrúcne objať svoje deti, ak som tomu ochotný uveriť a ja verím v seba a moju navigáciu, ktorá ma vždy bezpečne previedla aj cez tie najnebezpečnejšie úskalia, tak prečo by teraz nemala?

Odkiaľ pramení táto istota? Od mala po tom jedným očkom pátram. Vždy tam niekde bola, prehovárala ku mne a ku svetu tichým a rozvážnym hlasom. Nepotrebovala sa nikam predbiehať a ani sa nikdy pred ničím neplazila. Jednoducho bola a prihovárala sa – stále. Toľko som pochyboval, až som uveril, že je to normálne. Viera sa mi zdala niečo pre slabých a príliš preceňovaná. Teraz si uvedomujem, že dospelosť sa nedosahuje čiarkou na osy, ale prevzatím zodpovednosti za svoje hodnoty a myšlienky a zároveň ochotou byť ohybný a odvahou hýbať sa. Ostatné je už aj tak dopredu niekde možno napísané. Placebo a nocebo – 2v1, ako najsilnejší nástroj vo vesmíre. Smejem sa na tom z plných pľúc. Ako pohŕdavo som sa na tieto 2 slová dlhý čas pozeral. Chcel som, aby mi okolie rozumelo a pri tom som si sám nerozumel. Tragikomédia v priamom prenose. Ako keď Thomas naháňa svoj chvost. 😛

Moji učitelia to nazvali veľmi výstižne Kraftlenkung – Riadenie sily, alebo moci. Energetické vlákna tiahnuce sa skrz priestor a čas, ako nite natiahnuté v labyrinte, aby som našiel cestu späť. Rozpliesť gordický uzol je asi najväčšia atrakcia vo vesmíre, keď sa nás toľko nevie dočkať prísť práve sem. Viem, niekde v hĺbke, že mi to celom ide a mám v tom záľubu, len niekedy sa neviem rozhodnúť, či tá chuť, ktorú cítim v ústach je sladkosť, či horkosť a potom je tam ešte kyslé a štipľavé a kto vie ešte aké vynikajúce chute sa túlajú svetom. Som vesmirným kuchárom, ktorý varí ten najväčší gurmánsky skvost, ktorý kedy existoval a ide mi to tak dobre – nám všetkým. Mám obrovskú radosť nazerať do tých všetkých kúzelných kotlíkov a olizovať varešky s vzorkami, týchto majstrovských diel – “ochutnať tvoje svetlo, ó človeče”. Kto vie, aké je? Zvedavosť je úžasná a jej sestra netrpezlivosť, tiež. Múdry starec, ale trpezlivo upozorňuje „vyčkaj času, jak hus klasu“. Viem, že má pravdu, ale aj tak je to vzrušujúce, to čakanie a odhodlanie. To chvenie z očakávania „čo príde?“ a zároveň istota, že to bude (už JE) dobré.

sunset-1331088_640…a tak viem, že to bude opäť ďalší majsterštuk a už teraz sa teším, ako ho budem majstrovať a v kútiku duše dúfam, že tam budeš aj „Ty“ a budeš bližšie ako si teraz…už vlastne bližšie si, len Ťa možno ešte potrebujem vpustiť dnu…ale aj to bude, čo chvíľa…vesmír sa smeje z mojich obáv, ale oni sú práve možno to korenie, ktoré robia to jedlo tak neodolajúcim zážitkom. 🙂

Mohlo by sa v istých pasážach zdať, že je to óda na lásku a vášeň, alebo jej priame vyznanie a vlastne aj je. Je to úprimný pohľad na blízkosť a vrúcnosť života. Je to oslava otvorenosti vo vzťahu ku sebe a tomu “tajomnému” vonkajšku, ku všetkému čo je a mohlo by ešte len vzniknúť. Ak takto vnímam seba, vnímam tak Teba a Teba a Teba a Teba a …..


Najbližšie udalosti:

Žiadne Udalosti
Prihlás sa na odber nášho informačného letáku:

Select list(s):

Leave a comment