earthworm-686593_640Cesta do koreňovej čakry bola velmi smiešna, pretože nám “nejako, trošku a náhodou” zblbla hudba a začali tak všelijako preskakovať skladby, že sa mi pred očami zvieratká voláko nevedeli ustáliť a mal som z toho taký trošku zmätok v mojom vnútornom premietaní. Na koniec však vďaka včasnom zákroku Tiny, si náš “prehrávač” konečne vybral 1 veľmi príjemnú skladbu a rozvírená hladina vnímania sa ukľudnila. Tak isto sa ukľudnil aj kolotoč so zvieratkami, ktorý som s veľkým záujmom sledoval a v zábere na koniec zostalo len 1…tadáááá 🙂

…zbadal som pred očami impozantnú dážďovku… veľmi zaujímavé a tak veľmi pasujúce k téme zem a korene, však? 🙂 Bola to veľmi skúsená dážďovka, ktorá mi hneď ako sme sa zvítali, začala rozprávať o svojom diele. Ako kyprí pôdu a pritom sa dostáva vzduch do zeme, kde ho potrebuje toľko iných živočíchov pre svoj spokojný život. Ona si samozrejme len hľadá potravu a rieši svoje potreby, ale popri tom, ošetruje ešte aj potreby iných a to bez toho, aby to nejako potrebovala riešiť, že to robí.

Rozprávala mi o koreňoch, ako sleduje ich rast a život a aký sú kamaráti. Ako rastú hlboko do zeme a umožňujú horným častiam svojich tiel stabilný základ a pohodlný rast do výšky. Rozprávala mi o sile, ktorú koreňom dáva zem a táto zem bola čierna ako noc a hustá a veľmi výživná. “Keď už si tu, mohol by si mi pomôcť prekypriť túto pôdu”, oznámila mi asertívne. “Máme veľa práce”. No a ja som si hneď aj “pričaroval” rýľ, ale tento zlepšovák mi zostal nedopriaty, nakoľko dážďovka naliehala, aby som kypril iba rukami, pretože rýľom by som mohol poškodiť menšie korene.

Makačka v predstave ale nie je vždy až taká náročná ako tá “ozajstná” a tak som kľačal na kolenách, prehraboval zem a cítil som jej vôňu a moje prsty na rukách boli úplne čierne a táto práca sa mi zdala ako najkrajšia mantra a meditácia, ktorú som kedy zažil. Zem bola mierne vlhká a pracovalo sa mi s ňou veľmi dobre. Nebolo treba takto obslúžiť veľký priestor. Dážďovka ma po istej dobe zastavila, že to už stačí a teraz by som mal pozbierať všetky “mŕtve” korene, ktoré sa pri kyprení rukami dostali na povrch. Keď som ich pozbieral na jednu kopu, mal som ich spáliť, čo som aj spravil. Zhoreli takmer okamžite. Keď to po mne skontrolovala, pochvalne kývala hlavou a bola spokojná.

Za odmenu som s ňou smel ísť do zeme a ukázala mi tie korene o ktorých na začiatku hovorila. Kam až siahajú a ako sa vzájomne preplietajú, až sa navzájom dotýkajú a vytvárajú tak nekonečné spojenie všetkých rastlín a stromov navzájom, že je to jedna obrovská rodina, akoby jedna bytosť. Mal som predstavu ako sa obrovské množstvo ľudí drží vzájomne za ruky a hlboko sa ma táto predstava dotkla a niečím vo mne silno pohla. Ten pocit poznám a mám ho veľmi rád. Je to akoby také nejaké zvláštne poznanie, ku ktorému mi chýba významový slovník a tak sa do neho viem len ponoriť, plynúť s ním a úplne mi to stačí. No a to som už opäť počul návratový signál, takže som aj pakoval naspäť.

Táto cesta bola úžasná tým pocitom prepojenia (našich) koreňov a veľmi zvláštne autentickým a vrúcnym vzťahom k zemi. Vždy som ju mal veľmi rád, ale toto bolo akoby poznanie, že ona je Ja a to ma doslova dojalo. Veľa som o tom už rozprával a čítal, ale mať ten pocit “v dlani”…cítiť to, je pre mňa vždy veľmi krásne a pravdivé – dobré, nech už to znamená čokoľvek. 😀 Ono sa mi o tom aj dosť ťažko rozpráva, pretože tých vnemov a pocitov, je v každej tej ceste veľa a sú často veľmi hlboké, že v každom z nich trávim dosť času iba vcítením sa do toho, pretože tie pocity až tak dobre nepoznám a nemám pre ne zatiaľ slovník …hehe, sranda 😉


Najbližšie udalosti:

21. októbra 2019 - 27. októbra 2019

Joga – 22.10.2019 16:45 - 18:15
Liečivá vedená meditácia a imaginácia – 22.10.2019 19:00 - 20:30
Hlbiny podvedomia - arteterapeutický workshop – 23.10.2019 18:00 - 20:30
Joga s Tinou – 24.10.2019 18:00 - 19:00

28. októbra 2019 - 3. novembra 2019

Joga – 29.10.2019 16:45 - 18:15

Prihlás sa na odber nášho informačného letáku:

Select list(s):

1 Comment

  • Iscra
    Posted 4. augusta 2016 15:47 0Likes

    Už začiatok tejto cesty niečo naznačoval, akoby nerozhodnosť, v ktorej opäť bolo treba všetko uvoľniť a nechať pohodlne plynúť, aby bolo možné ustáliť obraz situácie, ktorá sa deje. Keďže sme v koreňovej čakre, problém môže poukazovať na nestálosť mojich koreňov – môjho základu, na ktorom som postavený, môj systém hodnôt, ale dokázal som to ustáliť s humorom. Aj zdanlivá nerovnováha môže byť vtipná, to potvrdila aj môj nedávny let na bláznivom kolotoči a to som bol 1. x v živote na kolotoči typu bláznivá horská dráha, kde je telo uložené v “kliešťoch” hlavou dopredu a potom už len …. letiiiiii 😀
    Takže opäť nie je nikde žiaden problém a táto skutočnosť sa mi začína vypaľovať veľmi jasno do môjho rebríčku hodnôt. Začínam veľmi jasne vidieť čo sa okolo mňa deje a kade mám kráčať, preto som aj do teraz veľmi jasno videl všetkých sprievodcov. Viem sa s nimi už jasne rozprávať – kanál je čistý a funkčný a to je veľmi dobrá správa – poznanie.
    Dážďovka, tak nenápadné, malé, bezvýznamné a slabé stvorenie, ale je to naozaj pravda? Opäť tu mám majstra prežitia. Môžete ju prekrojiť hoci na 10 častí a každá vytvorí nového a kompletného jedinca. Jej domovom je čierno – čierna zem a rozumie jej ako málo kto. Je s ňou pevne spojená a vie sa v nej šikovne pohybovať. Pozná svoje prostredie a chápe ho. So zavretými očami vie opísať všetky zákutia a jej obyvateľov pozná osobne.
    Potreba upratať staré a mŕtve korene bola veľmi urgentná. Zmizli okamžite, ako som im dal príležitosť. Energia má svoju inteligenciu a sama o sebe vie, kam patrí, pokiaľ jej nepoviem ináč. Inými slovami, ak jej nedovolím, aby mohla plynúť, tak nebude. Toľko k tej nekonečnej téme o slobodnej vôli. Nerozlúskol som síce tento gordický uzol, ale aspoň som ho možno trošku viac okorenil. 😀 Pre mňa je to jasné, nechať plynúť je kľúč k slobode, zdraviu a rovnováhe. Smiem zasahovať, ale môžem si ponechať voľnosť to robiť vtedy, keď to potrebujem. Čím lepšie rozumiem – poznám svoje prostredie (seba), tým lepšie viem rozhodovať, kedy a ako sa hýbať.
    Všetci sprievodcovia sú vo svojom prostredí veľmi obratný a pohyblivý a teda pre mňa je pohyb a obratnosť prirodzená a žiadaná.
    Pocity, ktoré zatriasli celým mojim JA, keď som sa ponoril do zeme a vdýchol jej vôňu mi vravia, ako som s ňou pevne a zároveň slobodne spojený, aké vrúcne puto medzi nami je, aký mám vzťah k svojmu základu (telu), k mojim koreňom. Sú mojou súčasťou, tak isto dôležitou, ako všetky ostatné…ale dlho som to tak nevidel a preto možno to rozcítenie pri tej spomienke…pocit domova, kde dlho vládol nesúlad a odcudzenie…to poznanie, tu to poznám…tak veľmi dôverne a blízko, ako keď si ráno umývam tvár a potom sa pozriem do zrkadla…a zasmejem sa, lebo toho pána, čo tam vidím tuším poznám a ak aj nie, tak aj tak ho umyjem… 😀 😀 😀
    Moje korene, kde končíte a kde začínate?
    Slzy sa mi teraz tisnú do očí, lebo viem…niečo, čo si ešte často na plno neuvedomujem…aká hustá je táto “moja” sieť a ako ďaleko až siaha…viem to, poznám ju, spomínam si…niekedy…
    …Louie Gonie spieva svoju pieseň (Dzil na oodilii) a moja duša letí s ňou do všetkých smerov. Sever, juh, východ a západ. Som všade a vždy…moje korene na to ukazujú tak jasne….ďakujem, z hĺbky svojho ja za toto poznanie…Mitákuye Oyás’iŋ…. 🙂

Leave a comment