pink-flamingo-1467954_640Keďže sa nám v sobotu tak veľmi darilo, tak sme na záver ešte stihli spraviť aj cestu do krčnej čakry a tá bola pre mňa asi tá najzábavnejšia a najvtipnejšia cesta z celého dňa. 🙂 Nikdy som sa za nejako extra vtipného človeka nepovažoval…skôr som bol ten taký ten veľmi seriózne tváriaci sa hĺbavý týpek od vedľa, ktorý za svoju vážnosť a intelekt skrýval svoju neistotu 😀 😀 😀 …bejvávalo… Neviem možno veľmi dobre rozprávať vtipy, ale ľudia sa občas bavia, keď nechám prehovoriť toho šaša (dieťa) vo mne a toto sa teda parádne podarilo aj mojej 5. čakre. Bavil som sa vynikajúco od začiatku až do konca, až sa mi virtuálne nadvihovala bránica z toho, čo tie moje zvieratá dokážu v rámci toho seriózne-vážne-naliehavého prejavu všetko vyparatiť. 😀 Navyše to bol taký typ veľmi hlboko poučného vtipu plného poznania, takže skúsenosť, že „poučka“ môže znieť aj hravo-vtipne mi dovolila poodhaliť závoj ešte jednoduchšej formy môjho „vzdelávania“ – pohybu. Nie žeby som o tom nevedel, že škola hrou je optimálny spôsob získavania skúseností a poznania, ale predsa som bol vychovaný v trochu inom systéme vzdelávania a toto je vo mne ešte celkom slušne hlboko zapísané ako pravda. Začínam mať ale taký malý a nenápadný pocit, že moje seriózne-vážne JA vlastne vôbec nie je moja prirodzená tvár…aké parádne poznanie… 😉

Posledná spanilá jazda dňa nás nasmerovala do krčnej čakry a tam na mňa čakali ústa draka. Poznal som ich podľa 2 trubíc po stranách, ktoré používa na chrlenie ohňa, ale s touto predstavou som akosi nebol spokojný. Nič prekvapujúce, nakoľko moje rácio má ešte potrebu relatívne často kecať do scenára, takže na koniec sa mi objavil nádherný plameniak. Plameň, ako plameň. Moja vnútorná múdrosť už dávno vyzrela na moje rácio, ale takto má moje rácio možno aspoň sem-tam pocit, že ešte stále sedí na režisérskej stoličke. 😀

Plameniak pobehoval vo vode po členky chaoticky sem a tam ako splašené kura. Bolo mi jasné, že tu v každom prípade nie je čosi v poriadku. Scenéria bola ale nádherná. Zapadajúce slnko bolo už tesne za obzorom a tak nebo malo purpurový nádych, ktorý sa zrkadlil v belasej hladine mora a tá bola rovná ako zrkadlo. More siahalo všade, kam som sa pozrel a všade bolo veľmi plytké, aby sa plameniak mohol bahniť a pobehovať so zobákom ponoreným vo vode a hľadať si svoje maškrty. Mal to byť raj na zemi pre plameniaky, ibaže tento bol zjavne veľmi frustrovaný a veľmi zvláštne sa pohyboval. Akoby stále narážal do neviditeľných stien a pohyboval sa iba na relatívne malom štvorcovom priestore. Vôbec mu to nevadilo, že vždy znova narazil a stále sa akoby snažil vymaniť z toho „virtuálneho“ vezenia. Opakoval svoje pokusy o únik stále znova, akoby pri tom vôbec nerozmýšľal. Pripomínalo mi to scénku zo Simsonovcov, keď Bart strkal prsty do zásuvky a vždy ho to potriaslo, ale on to opakoval stále znova, akoby bol zvedavý, že či tam ten elektrický prúd je naozaj stále.

Keď som k nemu prišiel, úplne sa na mňa rozčuľoval, že nech dám tie steny okamžite preč, lebo takto sa nemôže vôbec hýbať a on potrebuje sakra veľký priestor. Ja som tiež žiadne steny nevidel a tak som na začiatku vôbec nevedel, ako sa mám pohrať s niečím, o čom neviem ani aké je to veľké a ako to vyzerá. On tam okolo mňa behal a s tými ružovo-oranžovými krídlami tam bláznivo trepotal a stále si niečo hundral, ako vytočená morka. 😀 😀 😀 Postavil som sa vedľa neho a rukami sa snažil nahmatať tie steny. Naozaj tam boli. Zahĺbil som sa do svojho srdca a rukou som prechádzal volne a jemne po priestore, ktorý mi bránil v ďalšom pohybe vpred. Čakal som, kým sa mi pod rukami začne roztápať, až sa úplne rozpustí. Neviem odkiaľ som vedel, že sa to má takto správať, ale vedel som to. Moja pozornosť sa úplne zamerala iba na toto vnímanie – ponoril som sa do toho úplne a „načúval“. Zo začiatku mi to veľmi nešlo a štruktúra neviditeľného vezenia sa vôbec nemenila, ale po chvíľke som zacítil akoby mierne zavlnenie – záchvev na povrchu. Od dlaní sa postupne začala tá stena vlniť a stále bola akoby viac rôsolovitá až som zrazu mal ruky niekde uprostred hmoty, ktorá sa vlnila, ako horúci vzduch na horizonte. Stále bola redšia a jemnejšia, až v jednom momente prispôsobila svoju štruktúru okolitému vzduchu úplne a bol možný neobmedzený pohyb.

1 Stena zmizla a zostali ešte ďalšie 3. Keď 1 stena zmizla, plameniak vybehol ako splašený von a hneď sa o niečo potkol, spravil nechcený premet a padol do vody ako bol dlhý. Charlie Chaplin by bol na neho definitívne hrdý a zobral by ho do svojho tímu. Rozčuľoval sa úplne o život a kričal po mne, že takto sa tu predsa nedá existovať, že všetky tieto neviditeľné pasce potrebuje odstrániť a to hneď teraz! Už som veľmi dávno nevidel niekoho sa takto komicky a nabubrelo rozčuľovať, ale dával som to „na pánka“. Stále som ho počúval a nedal na sebe znať, že sa ledva držím na nohách, aké je to celé groteskné a smiešne, ale zároveň v tom bola istá vážnosť, ktorá mi stále pripomínala, že baviť sa je v poriadku, ale mám dávať zároveň dobrý pozor –  počúvať.

Zavrel som oči a pozrel sa na priestor vnútorným zrakom. Bolo to fúra všelijakých neviditeľných tehličiek, visiacich voľne v priestore v rôznej výške, nastražené ako pasce na nepozorného „okoloidúceho“. Vošiel som do meditácie v meditácii. 🙂 Všetky tieto predmety, zdanlivo neviditeľné, som si začal obzerať a dotýkať sa ich – hladiť ich, aby som získal trochu lepšiu predstavu, čo to vlastne je – potreboval som si to „ošahať“. Nemali žiaden konkrétny charakter. Boli ako stavebný materiál čakajúci na použitie a tvorenie, ibaže rozhádzané v priestore, akoby veľmi povrchne zabudnuté, ale stále funkčné a pripravené tvoriť, stať sa súčasťou väčšieho diela. Opäť som sa zahĺbil do srdca a všetky som ich s obrovskou láskou objal – nič duchaplnejšieho ma nenapadlo. 🙂 Neviem prečo zrovna láska a súcit, ale bolo to jediné, čoho som v tom momente bol schopný spraviť a tak som jednoducho nasledoval svoj ťah a cítilo sa to veľmi obrovsky, čo z toho začalo vznikať. Ten maličký a zdanlivo nenápadný 1 pocit sa zo srdca začal rozširovať a slobodne nafukovať ako lopta a pri tomto pohybe vôbec nestrácal na sile. Čím bol väčší, tým viac som si ho vedel uvedomiť. Najprv bol ako moje fyzické telo, potom obsiahol zostávajúce 3 steny a na koniec bol úplne všade.

V jeho objatí sa všetky neviditeľné a drobné predmety (prekážky) zlatavo leskli a zdali sa byť niečím veľmi výnimočné až krásne. Plameniak stále síce nadával a splašene pobehoval hore-dole a pritom padal a potkýnal sa a znovu vstával, ale on nevidel to čo som videl ja. Opäť sa objavilo to zachvenie, ako keď som rozpúšťal stenu rukami, ale tento krát som ho videl. Bolo to ako 1 úder srdca, vlna, ktorá sa ním šírila do celého priestoru postupne „zvlňovala“ všetko, čoho sa dotkla. Všetky tie nádherné objekty sa chveli a stále viac a viac sa vlnili ako horúci vzduch vo fatamorgáne, až na koniec vibrovali tak rýchlo, že sa rozpustili do okolitého priestoru a stali sa jedno so vzduchom. Premena energie v priamom prenose. Nikdy neodchádza a ani neprichádza, iba sa mení – nekonečne…opäť ten kľud v nekľude…

Zapadajúce zore sa sfarbilo o niečo viac do zlatava, ale ináč nezostalo po „objektoch“ ani stopy. Akoby tam nikdy neboli…začal som dokončovať takto ešte aj zostávajúce 3 steny, keď som si uvedomil, že kdesi v diaľke pristál na hladine ďalší plameniak. Keď to ten „môj“ uvidel, splašene bežal ako o život k tomu novému a behali okolo seba, trepali krídlami a klepotali zobákmi, akoby tancovali. Nato ale už pristávali postupne rozptýlené v priestore ďalšie a ďalšie plameniaky, až ich boli celé kŕdle a stvárali najrôznejšie plameniacke nezbedy, aké je vidieť v dokumentoch o plameniakoch. Niektorí leteli, niektorí hľadali potravu, niektorí tancovali tie ich zvláštne srandovné tance a tak sa vzájomne pestro prelínali, až nebolo vidieť, kde to má začiatok a kde koniec.

humpback-whale-431902_640Bolo to nádherné divadlo plné ružovo, oranžovo, bielej farby a do toho to zore a belasá hladina mora rovná ako zrkadlo (tam kde neboli plameniaky). V tom momente sa tento pocit posilnil o vnímanie obrovského dospelého samca vráskavca, ktorý plával v šírom mori hlboko a slobodne. Slnečné lúče presvitajúce pod hladinu mora. Všetko bolo jasne vidieť. Bol sám, ale sálala z noho obrovská sila a kľud – sebaistota, možno múdrosť – poznanie…neviem. Jeho oko sa mňa pozeralo a vravel mi, že som to spravil veľmi dobre s plameniakom a že ale až teraz sa uvidí nakoľko dobre. Nerozumel som mu, o čo mu ide, ale on bol v kľude a tak som čakal, čo sa bude diať. Zvláštne na tejto scéne bolo to, že široko ďaleko nebol nikto iný, iba ja a veľryba a obrovský priestor. Nie žeby to bolo zlé, ale bolo to zvláštne a z nejakého dôvodu som zrazu potreboval zvýšiť svoju pozornosť.

Vráskavec vydal zo seba ostrý a hlboký súbor zvukov, ktoré sa šírili vo vode rýchlo a prirodzene do šíreho priestoru a veľmi, veľmi ďaleko..až som mal pocit, že sa po dlhom čase vracali v opačnom smere k nemu späť, ako veľmi tiché ozveny, milión krát odrazené a „oslabené“. Nič sa nedialo, ale ja som už tušil, že sa snaží nadviazať kontakt z „ďalšími“…dlho bolo ticho, veľmi dlho…akoby sa mi prihováralo jeho oko svojim príbehom a ten príbeh bol akoby  tak zvláštne osamelý, ale nebola to nepríjemná osamelosť. Nerozumel som tomu pocitu. Znenazdajky sa ku nám dostala zdanlivá ozvena, ktorá ale mala trocha iný „prízvuk“, ako mala moja veľryba…

Z veľkej diaľky ku nám doliehal ďalší hlas, ako odpoveď na výzvu, ktorú vyslal do priestoru. Takmer to nebolo počuť, ale bolo to tam…a zrazu ďalší, čo bol výrazne bližšie…a ďalší a ďalší…zrazu som sa nachádzal v obrovskej filharmónii hlasov veľrýb, ktoré sa navzájom spájali do obrovskej a majestátnej komunikačnej siete – obrovského rozhovoru. V jednom momente sa telo vráskavca celé naplo a v tej hĺbke, v ktorej sme sa nachádzali, sa zrazu v sekunde otočil do zvislej polohy a silnými údermi chvostovej plutvy poháňal svoje obrovské telo cez rýchlo obtekajúce čiastočky vody smerom k hladine…letel ako blesk. Voda robila priestor okolo jeho tela, akoby tam nebol žiaden odpor, až vráskavec dosiahol hladinu a vystrelil svoje telo do vzduchu. Išiel som s ním a keď som sa nad hladinou obzrel okolo seba, videl som navôkol všade vyskakujúce vráskavce, kam až moje oko dovidelo. Tanec vráskavcov v dokonale načasovanej choreografii. Všetci vyskočili nad hladinu naraz a videli sa…nemám na to ešte stále tie správne slová, čo som cítil…čo cítim, ale je to podobný pocit, ako keď som videl spojené korene v zemi. Je to obrovské a je to krásne…hĺbka, priestor, sloboda, sila, spojenie, večná jednota…a plameniaky uznanlivo klepocú unisono zobákmi, až sa ten ohlušujúci zvuk mieša s burácajúcimi hlasmi vráskavcov a mohutnými, ale mäkkými nárazmi ich tiel na hladinu mora…Beethoven by sklopil svoj zrak v skromnosti a ohol sa v páse, o tom nemám pochýb…

Čo k tomuto dodať? Toto bola veľmi silná cesta, s veľmi hlbokým poznaním a precitnutím toho, čo je pre mňa prínosné, dôležité a ako sa k tomu dostať. Ešte dnes a to je už 14 dní od tejto skúsenosti, to so mnou hýbe tak výrazne, akoby som to len práve zažil, takže čo sa týka pocitov, je to pre mňa veľmi výnimočný spôsob pamäte, ktorý dokáže aj po dlhej dobe nechať pôsobiť skúsenosť – zážitok úplne skutočne a čerstvo. Je to možno ten jediný spôsob pamäte, aký existuje, kto vie? Možno je naše emocionálne telo, obrovská databáza skúseností a zážitkov všetkých našich predkov a samozrejme nás…a možno je všetko úplne ináč. :P…preto sú ale možno moje po-city pre mňa tak veľmi dôležité v mojom živote a robí mi to tak dobre, keď im venujem dostatočnú pozornosť a dôstojnosť…je v nich na dosah schovaná hlboká múdrosť môjho života. 🙂

Majte krásny víkend <3

Tagged on:             

One thought on “Osobný totem – krčná čakra

  • 11. augusta 2016 at 11:10
    Permalink

    Táto skúsenosť bola zvláštna svojou bláznivou jasnosťou a istou dávkou paniky, ktorá z deja na začiatku priam sálala. Netreba asi obzvlášť zdôrazňovať, že sa jedná o zrkadlenie môjho vnútorného nastavenia v istých momentoch môjho správania – nastavenia. Posledné 3-4 mesiace môjho „živôtiku“ sa odohrávali veľa krát veľmi podobne. 🙂
    Pekné bolo dívať sa na to zvonka a to bola aj podľa mňa veľmi podstatná časť (x krát opakovanej) „správy“ mojich čakrových sprievodcov. Keďže sa v tomto prípade jedná o centrum, ktoré má v mojom chápaní na starosti vonkajší prejav, resp. prejav s vonkajškom a vnútrajškom – komunikáciu / spojenie, šlo o moju zručnosť rozprávať s väčším množstvom ľudí, čo je tak trochu dosť moja achillova päta. Rozprávať viem a veľa a rád, ale ak ide o ľudí, ktorých nepoznám a je ich veľa …. pomooooc. 😀
    Plameniak vedel rozprávať veľmi rýchlo a hekticky a aj moje skúsenosti posledných týždňov vyzerali často nejako takto. Zaujímavé ale je, že opäť bola zdôraznená tá stará známa téma okolo nadhľadu. Kľud v nekľude. Veľká skúška a veľké majstrovstvo, nasledované veľkou slobodou a pravdivým pohľadom na seba a vlastný svetonázor – nastavenia. Prekážky nebolo vidieť, čiže niečo ako neviditeľné, možno virtuálne obmedzenia. Plameniak sa až hneval, že nech to dám okamžite preč a načo som to tam vôbec dával…opäť samonastolené obmedzenia, ktoré ale dosť nebezpečne obmedzujú môj pohyb.
    Nikdy som ale ešte nevidel tak jasne ich krásu a „nevinnosť“, resp. podstatu. Veľa krát som sa hneval práve na tieto programy a odháňal ich od seba všetkými možnými spôsobmi, ale iba posledný asi rok – dva, som sa začal učiť ich naozaj úprimne a srdečne prijať za svoje – objať ich a umožniť im zapojiť sa znovu do prirodzeného prúdu/toku mojej energie – vrátiť im ich prirodzenú schopnosť hýbať sa slobodne. V posledných pár rokoch sa mi často stávalo, že som sa vyjadroval veľmi nezrozumiteľne pre svoje okolie a to by mohlo súvisieť s tým virtuálnym obmedzením môjho „komunikačného pohybu“, ktorý potrebuje veľký až nekonečný priestor.
    Od kedy som spravil túto prácu, mám pocit, že mi to už nevadí. Nie žeby som bol už úplne zrozumiteľný pre každého, ale nevadí mi možno až toľko, keď nie som, resp. keď som taký, aký som. 😉 … sloboda prejavu a prijatie vlastného prejavu, je pre mňa dosť kľúčová téma, takže v tomto mám veľkú radosť…sám pre seba.
    Navyše sa mi nedávno (po tejto práci) podarilo zažiť výnimočný rozhovor s človekom, ktorého poznám sotva hodinu a trval 3-4h takmer v 1 kuse a bol to teda výnimočne nádherný rozhovor, akých som v živote zažil iba niekoľko, ak vôbec. Uvoľnenosť je teda pre mňa veľmi prospešná zručnosť, nakoľko mi umožňuje prejaviť svoju prirodzenosť a podstatu bez obáv a zároveň ju aj vysielať do okolia a naopak vnímať ju aj na mojom okolí a to je možno to, čo nás dokáže tak nadchnúť, ak vnímame niečo pekné, čo nás z nejakého dôvodu zaujme (či už na sebe, alebo mimo seba).
    Mal som v posledných rokoch zopár okamihov „Teba poznám“ s tak hlbokou a silnou intenzitou, že bolo v istom momente pre mňa veľmi ťažké prijať istú „štandartnú“ vzdialenosť, ako prirodzený stav bytia, pretože som si možno spomenul na puto, ktoré bolo omnoho intímnejšie a intenzívnejšie a robilo mi svojho času veeeeeľmi dobre (možno to bolo ale úplne o niečom inom), ale aj toto je užitočná skúška na tému vedieť prijať svet (seba) presne taký aký je, s úprimnou láskou a bez podmienok … <3
    Otvorená náruč, priťahuje iné otvorené náruče a preto keď bol plameniak iba trošku slobodný, objavil sa tam zrazu ďalší a keď zmizli aj posledné virtuálne prekážky, bolo tam zrazu milión plameniakov, ktoré spolu súzneli v prirodzenej rovnováhe, aj keď sa v skupinách zaoberali často odlišnými činnosťami.
    Veľmi podobný príbeh sa odohral s veľrybou, akurát tu bol daný veľký dôraz na vedomú komunikáciu a trpezlivosť. Zámer komunikovať a spojiť sa. Túto správu som jasne prijal a ako zámer zapojil do svojho denného programu spontánnych a pravidelných činností.
    Tá záverečná až hypnotická a masívna súhra pohybu (vďaka tejto forme komunikácie) a "choreografia" všetkých prepojených veľrýb, tak to bolo niečo, čo ešte asi len nastane, ak budem pokračovať v tom, čo momentálne tak dobre robím.
    Neviem kde, kedy a ani ako, ale viem, že na ten pocit sa teším už teraz. V podstate všetko čo teraz zažívam, má takýto akoby zvláštny nádych jedinečnosti a výnimočnosti.
    Svet je stále ten istý ako bol, ale oči ktoré sa pozerajú, sa pozerajú ináč a toto je dar, za ktorý som vďačný naozaj veľmi. 😉

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: