native1Minulý víkend sme si dali po dlhšej dobe opäť víkend s liečením pomocou šamanského putovania, formou voľného plynutia predstavivosti, alebo vnútornej imaginácie, ale je to úplne jedno, ako „múdro“ to nazvem, nakoľko táto forma cestovania, alebo spoznávania, či meditácie, je mne osobne veľmi blízka a tak prirodzená, ako dýchanie samo o sebe, alebo spanie, takže preto možno to nadšenie na pozadí. 😀

Cieľom tejto práce je z môjho pohľadu liečenie tých častí môjho ja, alebo kto chce duše, ktoré si vyžadujú nejakú formu údržby, či pozornosti, na ktorú dozrel čas, resp. získanie nového (nevedomého) poznania o sebe samom, čo má opäť za úlohu istú formu zlepšenia kvality môjho života, ako takého.

Keďže atmosféra, ktorú sa nám podarilo tento krát vytvoriť bola úžasná a veľmi uvoľňujúca (ako vždy), moje putovanie malo zodpovedajúci charakter a bolo teda veľmi malebné a pestré.  Pre tých, ktorých baví tento typ príbehov, pripájam postupný priebeh mojej cesty, možno ako inšpiráciu, pomôcku, resp. nápovedu, alebo iba jednoducho zábavu pre zvedavcov. 🙂

Už keď som v piatok po 2 dňoch zhltol Castanedovu „Cestu do Ixtlanu“ som vedel, že víkend bude opäť úžasne dobrodružný a plný prekvapení. Už ma to až tak veľmi neudivuje, že všetko čo robím, robím tak dôsledne a dobre a že „zhmotňovanie“, je podľa môjho názoru skôr životný štýl ako kúzlo, či zázrak. Staviam svoju cestu života tak jednoducho a predsa veľkolepo, že mi sánka už z toho nepadá, ale veľa krát mám zo svojho diela na tvári možno skôr grimasu hodnú minimálne záchvatu smiechu cez slzy tečúce potokom… nech už sú to slzy zdanlivej radosti, alebo smútku… aj tak to väčšinou neviem rozlíšiť, čo je kedy pravda a tak nad tým už až tak často nerozmýšľam. Nechcem vás zavádzať, nerozprávam o fraške, alebo nejakej groteske, ale o svojom živote (a zážitkoch), vážne – nevážnom, so všetkým, čo k nemu patrí a toto je povedzme pokus o 45 minútový „výsek“ z neho. 🙂

V sobotu sme začali úžasnou cestou do srdcovej čakry. Cestoval som tam už veľa krát, čo nie je vôbec podstatné a predsa je každá cesta pre mňa niečím tak výnimočným, že sa na ňu dívam vždy so zatajeným dychom, akoby to bola prvá cesta… veď aj je. Každá je iná a teda každá je prvá a posledná svojho druhu.

Cez krátke uvoľnenie sme sa pozornosťou premiestnili priamo do srdcovej čakry a mali za úlohu stretnúť (vo svojej fantázii – predstavivosti – vnútorným zrakom) tam svoje čakrové zviera – sprievodcu (povedzme že hlavného „navigátora“ osobného totemu), ktorý nám mal podať bližšie informácie/hlásenie (obraz, zvuk, vôňu, pocit) o charaktere a stave tohoto energetického centra a prípadne nám pomôcť s prácou pri liečení, resp. poradiť, ak to bude potrebné…

…veľmi ľahko som sa tento krát prostredníctvom svojho dýchania uvoľnil, naladil na prácu a na pozadí svojho vnútorného zraku zbadal les. Starý listnatý les, staré stromy. Krásne! Slnko presvitalo sem-tam cez ich koruny na mach, čo rástol na zemi a bolo tam ticho… zvláštne a akoby melodické. Výnimočné miesto plné veľmi svojskej až možno posvätnej energie a atmosféry. Jeden strom bol niečím zvláštny, akoby najstarší a pri ňom pologuľovitý cca. 1m vysoký slamený domček. Pred ním oheň a čupiaci takmer „nahý“ asi juhoamerický domorodec – šaman, triediaci byliny na zemi. Pozdravil som ho kývnutím hlavy a on mi rukou pokynul, že sa mám vedľa neho usadiť. Dal mi do ruky časť bylín a ukázal na plochý kameň vedľa mňa a ďalší – menší, taký akurát do ruky, ktorým som mal začať mokré byliny rozomieľať na „pastovú hmotu“ na tom plochom kameni. Keď som to mal hotové, šaman mi tou zelenou hmotou natrel hrudník, tvár, dlane a šľapy. Celý čas som v kľude sedel a sledoval, čo sa deje. To, že som bol zrazu do pol pása nahý a bosý, ma vôbec neprekvapovalo. Na sebe som mal iba niečo ako kožený kus „odevu“, ktorý mi zakrýval oblasť pásu. Až hmota z bylín vyschla, poslal ma šaman do lesa nazbierať to „správne“ drevo na oheň. V lese bolo vlhko a všetko drevo bolo dosť mokré, až na 1 spadnutý strom, ktorého vetvy boli rosypané po blízkom okolí od neho a perfektne vysušené. Nazbieral som ich „akurát“, poďakoval sa stromu a odniesol ich k leopard-1147989_1280šamanovi. Poukladal som ich na dohárajúci oheň a ten sa v tom momente rozhorel krásnym bielo-zlatým plameňom. Ako som tam pred ním tak sedel a pozeral sa doň, vytvorila sa nad ním malá cca. 0,5 m vysoká pyramída z bielo-zlatého svetla, ktorá sa postupne zväčšovala, až ma úplne obkolesila a ja som sedel v jej strede. Bola impozantná. Niečo ako štyria strážcovia v „Egyptskom štýle“ z toho istého svetla, ozbrojení oštepmi, vystúpili z jej stredu a rozostavili sa rovnomerne okolo mňa. Videl som cez ňu von a všimol som si, že popri šamanovi, ktorý sedel vonku, sedí „môj“ čierny jaguár a uprene pozerá na mňa. Poznal som ho už z predošlých ciest, ale viac krát som v srdcovej čakre stretol aj „iného“ sprievodcu, takže som nevedel na isto, kto sa tento krát ukáže. Energia cezo mňa prúdila veľmi silno, ale bolo to veľmi príjemné. Telo som mal ako keby úplne „našponované“ – každý sval. V istom momente som sa bleskovo presunul do jaguára, pyramídu zlato-bieleho svetla nechal za sebou a bežal pralesom z celej sily, koľko jaguárove telo umožňovalo. Bol to veľmi dynamický pohyb, elegantný, rýchly a precízny. Zastavil som sa až pri smaragdovej pyramíde, ktorá mala takú istú veľkosť, ako tá predošlá bielo-zlatá a objavila sa predo mnou z čista jasna, ako keby odnikiaľ. Šaman mi len pošepol do ucha, že viac sa dozviem z ďalších ciest a zrazu bol koniec…

Pocitovo som mal z tejto cesty obrovskú radosť, pretože väčšina informácií bolo jasne vnímateľných, resp. nemal som veľkú prácu s ich interpretovaním, keď som si o deň neskôr prechádzal svoje poznámky, čo sa mi nestáva úplne pravidelne. Zdanlivo možno nieje až taká „úžasná“, ale snažil som sa zamerať iba na podstatné informácie a konkrétne zážitky, ktoré som si „jasne“ zapamätal. Samotná práca so šamanom (drvenie bylín a hľadanie dreva, či sedenie v rastúcej pyramíde zo svetla), alebo beh pralesom v tele jaguára boli dejmi ktoré trvali ako keby celé „hodiny“, akoby to každé boli samostatné zážitky, do ktorých som sa mohol úplne ponoriť, ale to nie je podstatné. Bolo to tak veľmi skutočné. Ešte stále cítim tú radosť vo svojom vnútri z tohoto všetkého. 🙂

 


Najbližšie udalosti:

21. januára 2019 - 27. januára 2019

Hatha joga – 24.01.2019 18:00 - 19:15

28. januára 2019 - 3. februára 2019

Hatha joga – 31.01.2019 18:00 - 19:15

4. februára 2019 - 10. februára 2019

Hatha joga – 07.02.2019 18:00 - 19:15

11. februára 2019 - 17. februára 2019

Liečivá vedená meditácia a imaginácia – 12.02.2019 18:30 - 20:00
Hatha joga – 14.02.2019 18:00 - 19:15

Prihlás sa na odber nášho informačného letáku:

Select list(s):

Tagged on:             

9 thoughts on “Osobný totem – srdcová čakra

  • 3. augusta 2016 at 9:24
    Permalink

    Iscra, nieco som si vsimla na zaciatku a konci textu: dva krat spominas, ze to co pises/vnimas/zazivas „vobec nie je podstatne“ – zaujimave, nie? Preco?

    A ja sa pytam – preco som si to vsimla? Aky pocit pri tom mam?
    Je to pocit „nestat za sebou“, nieco sice prezentovat a pritom to ani az tak neprezentovat, schovavat sa za nieco a radsej len vykúkat spoza rohu a len tak mierne zdvihnut ruku „aj ja som tu“ – ale schovaná za rohom a vlastne som tu ani neni.
    Uff fu.. tak pozrime ze :). Idem si vsimat v zivote, kde takto konam a spoza toho roku vykrocit! 😀
    vdaka Iscra 🙂

    Ak by si chcel este zdielat – co z tvojho zivota (prakticky) ti tato cesta dala? Co si si vdaka nej uvedomil?

    Reply
    • 3. augusta 2016 at 10:17
      Permalink

      Ja to píšem kvôli tomu, aby bolo jasné, že moje vnímanie je iba moje a to čo si o ňom myslím, nie je o nič viac dôležité – lepšie, ako vnímanie niekoho iného.
      Pre mňa je samozrejme najdôležitejšie . 🙂 Možno, ale iba možnoooo, je tam ale aj niečo z toho schovávania sa, resp. nepreberania zodpovednosti za seba a svoje konanie…to je u mňa v živote relatívne bežný jav a sem-tam si o neho aj nabijem celkom fajn držku, ale je za tým hlavne zámer nezviditeľňovať moje vnímanie nad vnímanie niekoho iného.
      Výkladnú skriňu mám už celkom poriešenú a niektoré moje zážitky, sa mi zdajú byť vnímané mojim okolím ako „úžasné“ a tak potrebujem upozorniť na to, že o nič zvláštne nejde, že je to prirodzené a bežné…každý to vie, tým svojim spôsobom a rýchlosťou.
      Nie je pre mňa dôležité, čo si ja o svojom vnímaní myslím (aký mám na neho názor), ale to že som to zažil a „delím“ sa o to. 😀 … aj keď sám so sebou sa asi veľmi deliť nedá…ale to je zase iná téma 🙂

      Reply
      • 4. augusta 2016 at 7:02
        Permalink

        A co ked to bezne a prirodzene je uzasne? 🙂
        A u niekoho to robi „hiiii, waaa,wooow“ a u niekoho „hmmmmm ~~~~~~~~ ohmmmm~~~~~~“
        🙂

        Reply
  • 3. augusta 2016 at 10:35
    Permalink

    🙂 Moje uvedomenie z tejto cesty do srdcovej čakry a čo mi to prinieslo? 😀
    Fúúúúha, dobre otázky dávaš, ale veď to vždy a ďakujem Ti za to, že to takto robíš.

    Moje srdce je krásny, múdry a zelený prales, alebo smaragdová pyramída v ktorom žije šaman a jaguár. Prales a svetelno-zlatá pyramída sú v zmysle staré a vyvážené poznanie, ekosystém, alebo sila, veľa krát presahujúca moju momentálnu schopnosť vnímať a chápať a teda moje vysvetlenia, sú veľa krát veľmi „obmedzené – polopravdivé“, nakoľko viem, že istú časť skutočnosti stále nevidím.

    Šaman vie odpoveď na všetky otázky a jaguár pozná svoj „rajón“ absolútne dokonalo a má obrovskú silu, zručnosť a ohybnosť-pohyblivosť. Jeho citlivosť vnímania a schopnosť bleskovo reagovať je úžasná.

    To všetko som ja a je mi z toho teraz ako to zhŕňam do hromady trošku „smutno“ (polopravda, pretože neviem ináč opísať tento pocit, ale nie je to úplne on) – hýbe to mojou dušičkou. „Smutno“ možno preto, lebo väčšinu času si to nepripúšťam (schovávam sa), že som tak krásna bytosť, ktorá toto všetko vie/dokáže a zároveň jej úplne stačí, ako sa (život) prejavuje a teda aj ten súčasný „nevedomý“ stav vníma ako úplne prirodzený a dobrý, len tá časť, ktorá si vraví „ja“ a predpokladá, že vie, kto to je 😀 , má často krát pocit nespravodlivosti a krivdy, resp. nedokonalosti.
    Na druhej strane viem, že je všetko v poriadku a potom je ešte celý ten priestor medzi tým a ten je tiež veľmi zaujímavý.

    Reply
  • 3. augusta 2016 at 17:45
    Permalink

    ….a z poza „roku“ vyskočíme 1.1.2017 😀 😀 😀

    Reply
      • 4. augusta 2016 at 10:19
        Permalink

        V 1. komentáre máš namiesto „spoza toho rohu“ – spoza toho roku 😀
        Je to len 1 písmenko, ale srandovne to zmení význam vety.
        Ja som spravil podobný preklep na Pathworkingu, keď som namiesto „voda“ napísal veda a možno práve preto som si to všimol. 😀 😀 😀

        Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: