Poslednú dobu som vyzývaná zamýšľať sa, prečo vlastne píšem. Krátka odpoveď je, že každý máme viacero kreatívnych kanálov; a písanie je mojím najdrahším. Dlhá odpoveď je medzi riadkami tejto predvianočnej sonáty.

Píšem, pretože som.

Píšem,pretože neviem inak; literárne a doslova.

Píšem, pretože pár dní nepísať mi prichodí ako neísť pár dní na záchod.

Píšem, pretože potrebujem vyjadriť. Potrebujem tie slová uvoľniť; vytesať z kameňa a nechať odletieť. Chcú von, do sveta; a tam žijú vlastným životom. Túžia byť príbehmi. Počutými príbehmi.

Píšem; pretože vtedy necítim únavu, necítim bolesť; cítim stred a plynutie s prúdom. Bytie prúdom.

Píšem; pretože tým spievam moju pieseň.

It’s the Ones Who’ve Cracked That the Light Shines Through.

Pretože sú to tí s prasklinami, cez ktorých svetlo žiari najjasnejšie; pretože vie žiariť von.

Počas tohto premýšľania som narazila na slová jednej ženy. Vystihla to. Aj pre toto píšem.

***lightning_scupture

Chcem, aby sa rodili deti, kde starí ľudia umierajú. Chcem byť ukotvená v strede náhodnej súdržnosti. Chcem, aby ma upozornili, predtým než spravím niečo hlúpe; a chcem, aby mi bolo odpustené, keď tak napriek tomu učiním.

Chcem, aby mi bola múdrosť vklepkávaná do ušných bubienkov miesto toho, aby bola googlená. Chcem, aby prechody boli oslavované ohňom. Chcem, aby dary skryté v každom dieťati boli rozpoznané. A v každom mladom a dospelom človeku taktiež. Chcem mať pre svoju komunitu význam. Chcem byt intoxikovaná bytím ránom a večerom. Chcem počuť vaše sny. Chcem spustiť revolúciu vľúdnosti. Chcem poukázať na tvárnosť konsenzuálnej reality.

Nechcem byť len ďaľšia, čo predstiera. Nechcem vám ukazovať iba moju dobrú stránku a skrývať svoju ľudskosť. Netúžim rozdávať svoj príbeh na prídel v malých, ľahko stráviteľných dávkach. Chcem vás vyzvať do dlhého, rituálneho tanca ktorý pretrváva a stále znova vo vás nachádzať záujem a zvedavosť. Chcem vám servírovať sedemnásťchodový pokrm s vlasnoručne namletým korením.

Túžim vám recitovať cyklické básne; každou zatínajúc hlbšie do pochopenia. Chcem, aby ste niečo pocítili; akokoľvek neobvyklé a zvláštne to bude. Túžim vám spievať praveké piesne vždy nanovo. Chcem vyrývať svoje príbehy do kôry stromov nástrojmi mojich predkov.Chcem tieto nástroje neustále zaostrovať. Chcem nachádzať miesta predtým nepoznané. A keď ich nájdem; túžim sa vrátiť, avšak pospiatky.

Túžim zamiešať slová, aby sme ich neprespali. Chcem sa naučiť a porozumieť a vzápätí si to zapamätať navždy. Chcem, aby ste pocítili videné. Chcela by som držať vaše tlčúce srdcia najnežnejšie, ako to moje dlane dokážu. Chcem vedieť, ako sa to cíti pre vás. Nechcem prísť ani o jediný moment. Chcem sa prehrabať až na samé dno len na to, aby som zistila, že je dvojité. Chcem objavovať nepoznané hĺbky. Chcem stáť uprostred oka búrky a spievať vám tu najsladšiu, najobnaženejšiu pieseň, akú dokážete uniesť. Túžim byť nažive spolu s vami.

~ Toko-pa Turner 

 


Najbližšie udalosti:

5. novembra 2018 - 11. novembra 2018

Mesiac s Archanjelmi II. - sebadôvera, stabilita, pradôvera, ľahkosť – 08.11.2018 - 06.12.2018 Celodenná

19. novembra 2018 - 25. novembra 2018

Vedená meditácia – 19.11.2018 19:00 - 20:30
Hatha joga – 22.11.2018 18:00 - 19:15
Ranná yoga – 23.11.2018 7:00 - 8:00

26. novembra 2018 - 2. decembra 2018

Vedená meditácia – 26.11.2018 19:00 - 20:30

Prihlás sa na odber nášho informačného letáku:

Select list(s):

Tagged on:

6 thoughts on “Prečo píšem

  • 30. decembra 2015 at 0:02
    Permalink

    …milý Krakenko, chcem, aby si vedel ešte skôr, než na mňa vychŕliš oheň a síru a zasypeš ma svojimi horiacimi asfaltovými exkrementami, že ľúbim aj teba 🙂 🙂 :)…… ( to len tak, pre prípad, žeby revolúcia vľúdnosti nenastala, alebo si bol voči nej imúnny 🙂 )

    Ako som si prečítal tento článok, okamžite sa mi vynorili niektoré myšlienky, ktorými autorka článku Tehotenský kódex reagovala na môj dávnejší komentár a s ktorými som až tak nesúhlasil 🙂 a ku ktorým som sa vtedy nakoniec nevyslovil, ale keďže mi zarezonovali s úryvkami dnešného článku urobím tak teraz :

    Vtedy : ….rada píšem o tom, čo poznám – ergo chvíľu na to pôjdem cez maternicu
    Teraz : ….píšem , pretože pár dní nepísať mi prichodí ako neisť pár dní na záchod
    Priznám sa , že bolo lákavé rozohrať úvahu na tento motív , ale odolal som ( keďže aj ja by som rád aspoň trošku k tej vľúdnosti prispel 🙂 ) a tak iba skonštatujem, že najhoršie je snáď za nami a vyjadrím nádej, že v budúcnosti si tvoje slová nájdu vznešenejšie trasy, kade von, bez toho aby im to ubralo na sile a autenticite.

    Vtedy:…..píšem , pretože tým liečim samu seba, zverejňujem , pretože tým liečim samu seba
    Teraz :….všetky tie dôvody vyjadrené tebou aj slovami spomínanej pani mi prišli omnoho radostnejšie a stráviteľnejšie.. Už to nebolo to zalievanie sveta vlastným hnisom, ale ešte stále cítim rozdiel medzi tým, čo hovoríš ty ( kde vnímam veľmi veľa „Ja“ a „Potrebujem “ ) a tým ako píše pani Turner : Chcem Vám spievať, chcem Vám servírovať, chcem držať Vaše srdcia najnežnejšie, túžim byť nažive spolu s Vami )

    Vtedy si mi povedala : …nezabúdaj, kto je autor ! Ale ktorý čitateľ má tú výsadu, že pozná autora ?? Koľko je tých, čo poznajú ako chutí tvoje objatie, aby sa nedali zmiasť momentálnou silou, energiou a kvalitou tvojho slova ??

    Vtedy si napísala: …vy máte príbeh na čítanie. Ten zvyšok , čo sa spustí , je už vašich 50%.
    Toto považujem za najväčší omyl. Ja osobne sa ešte neviem na 100% stotožniť s „verziou“ : …“na počiatku bolo Slovo ( a riekol budiš svetlo a ono bolo ), ešte stále to do určitej miery vnímam ako folklór ale silu Slova si už uvedomujem naplno. Slovo je komplexná informácia, ktorá vznikla z jednoduchých zvukov , ktoré mali jednoznačný emocionálny charakter a tým aj energiu. Mohli byť radostným kňučaním , ale aj temným vrčaním, alebo smutným vytím. A to posolstvo je tam dodnes aj keď prekryté rozumovým významom. Spomeň si 🙂 , každá hláska má svoju hodnotu, každé slovo sa dá „spočítať“ .Hovorí sa , že tak ako Boh stvoril svet Slovom, robíme aj my ( keď už sme teda na jeho obraz ) a veci začínajú existovať , až keď ich pomenujeme. Slovo jednoducho tvorí, takže je to vždy tvojich 100%, čo ide z teba von a čím formuješ okolie. A to už je trošku iná zodpovednosť za to, čo dennodenne púšťame do sveta. Pretože skôr vystrelený šíp späť do tetivy vrátiš, než vyrieknuté slovo do úst prinavrátiš 🙂 . Preto Ruiz hovorí : „Nehreš slovom“. Ja viem, že ten vnútorný pretlak môže byť neznesiteľný a slová sú potom chŕlené tak ako prídu na jazyk, ale ak sa to len trochu dá, je možno lepšie ich najprv trochu pozdržať, precítiť emóciu, ktorou sú nabité a či je to naozaj to, čím chcem obohatiť svet. Skrátka vážiť slová.

    Samozrejme je len a len v tvojej kompetencii, koľko a ako písať budeš, ale keď už si sa stotožnila s otázkou pani Turner : Chcem vedieť ako sa to pre vás cíti, tak som ti ponúkol svoj skromný uhol pohľadu 🙂

    Reply
  • 30. decembra 2015 at 10:16
    Permalink

    Jozko, spominam na tie casy, kedy si sa mi pacil ako chlap, a som rada, ze to preslo.
    Asi by sme si navzajom vyrvali tlcuce srdcia z hrude a vobec by to nebolo nezne.

    Ale dobre. Ucim sa prijimat aj spatnu vazbu, ktorej vobec nerozumiem. Raz sa to zide.

    Reply
    • 30. decembra 2015 at 16:53
      Permalink

      ….tvoje slová ma príjemne prekvapili, pravdupovediac čakal som ďaleko tvrdšiu odozvu a vôbec sa mi to nepísalo ľahko. Keby som sledoval vlastné ciele, imidž, PR ( nazvi to ako chceš ), nebolo nič jednoduchšie ako zdržať sa akéhokoľvek komentára, či rovno ti farizejsky zatlieskať.
      Som rád, že tú spätnú väzbu aspoň prijímaš, aj keď jej nerozumieš. Raz možno pochopíš a potom sa ti to zíde dvojnásobne.

      Reply
  • 30. decembra 2015 at 16:57
    Permalink

    „(…) tak iba skonštatujem, že najhoršie je snáď za nami a vyjadrím nádej, že v budúcnosti si tvoje slová nájdu vznešenejšie trasy, kade von, bez toho aby im to ubralo na sile a autenticite.“

    Vytvorila som prave predpoklad toho, ako vnimas moju tvorbu. Je to zaujimavy pocit, ale nedrasa moje srdce. A to je pekne vediet.

    ***
    „Už to nebolo to zalievanie sveta vlastným hnisom.“

    Tu sa mi troche rozsirili zrenicky. V tomto uhle som moje pisanie doposial nevidela.

    ***
    „Vtedy si mi povedala : …nezabúdaj, kto je autor ! Ale ktorý čitateľ má tú výsadu, že pozná autora ?? “

    Nuz, akokolvek tragikomicke to je, vsetci citalia tutok maju tu vysadu, vratane Teba 😀
    Totizto, poslednu dobu osobnym prieskumom zistujem, ze z toho tucta ludi, co som myslela ze ma citaju, su nakoniec styria; a aj z tych polovica polovicu casu vlastne ani nerozumie 😀

    Okrem toho mi prislo bezmozgove odpovedat cloveku, ktory viem ze ma pozna, a tvarit sa pritom, akoby ma nepoznal 😉

    ***
    „Vtedy si napísala: …vy máte príbeh na čítanie. Ten zvyšok , čo sa spustí , je už vašich 50%.
    Toto považujem za najväčší omyl.“

    Neviem ten omyl zachytit, ale je zas pravda, ze percenta ma vzdy miatli. Chces povedat, ze mam 100% moc nad tym, ako ludia vnimaju a intrepretuju moju tvorbu? Muehehe. Akoze Krakenkovi by sa to lubilo; o tom pokoj; avsak s tymto predpokladom zatial neoperujem.

    Slova vazim. Nechavam ich zriet ako dobre vino. Nechavam ich chute prelinat sa jednu cez druhu az do omamneho napoja. Prepustam ich; a pritom im zehnam. Hresim; a predsa nehresim.

    Dakujem Ti za Tvoj uhol pohladu; pomohol rozsirit ten moj.

    Reply
    • 30. decembra 2015 at 17:40
      Permalink

      …nie nesil to . Ja viem, že som sa ťa dotkol na citlivom mieste, pomerne dosť nešetrným spôsobom a že to nutne muselo vyvolať záplavu nepríjemných emócii . Čokoľvek ,čo teraz vymyslíš, precítiš,povieš, bude v zajatí týchto emócií. Nechaj to vychladnúť a potom sa k tomu môžme kedykoľvek vrátiť – ak ti to ešte bude stáť zato a rovno ma nezatratiš 🙂

      Reply
  • 3. januára 2016 at 12:08
    Permalink

    Fajn ze to teda vieme…ale uz by si mohla zase raz nieco napisat.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

%d blogerom sa páči toto: